...šťastný let, viki...

(2.september, 1999) „Dajko? Švihaj, lebo o chvíľu ideme na to!“ ozvalo sa z požičaného mobilného telefónu. „Čo?“ zvolal som a nechápavo pobehujúc po chodbe vištuckej základnej školy sa snažím predýchať ten šok. „Ideme rodiť, tak poď!“ Prešlo mnou čosi, silne pripomínajúce zásah elektrickým prúdom. „Švihaj. Sa ti povie švihaj, ale ja som 30 kilometrov od Bratislavy bez auta a spoje chodia maximálne raz za dve hodiny. Vtrhnem do zborovne, kde vysvetlím beznádejnosť mojej situácie. Jeden z kolegov ma schmatne za rukáv a už ma aj ťahá do auta. O pár minút už stepujem v Modre na námestí. ... cesta mi pripadala nekonečne dlhá a chvíľami som chcel dokonca pokračovať po svojich, lebo ten autobus sa neskutočne vliekol...spotený a upachtený som dorazil práve včas...pôrod bol úžasný, i keď bezmocnosť, ktorú zažíva asi každý chlap bola zdrvujúca...“Ocinko, máte krásnu dcéru.“ „Dcéru???“ to sú tí lekári. Celých deväť mesiacov je to samé: Zbojník sem, zbojník tam a tu ho máš : )))...

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (36)

...the way we were...

Vy ste luky, z ktorých vaše deti vyletujú ako živé šípy. A lučištník vidí cieľ na ceste k nekonečnu a ohýba vás z celej sily, aby jeho šípy leteli rýchlo a ďaleko...(Kahlil Gibran, Prorok)

(4.september, 2006) Pred školou stojí hlúčik bojazlivých detí, ktoré v sprievode rodičov očakávajú, čo sa bude diať. Viki sa žiarivo usmieva, a tak nedá najavo odveký strach z nepoznaného. Prichádza pani učiteľka s tabuľkou, na ktorej svieti nápis: I.C. Pozvoláva svoje nové kuriatka a vedie ich do školy. Prvé kroky nášho malého šípu, smerujúce k vystreleniu.

...myslím, že každý šíp, potrebuje slobodu, nie však nezáujem... a potrebuje aj lásku, ktorá nie je väzením...

Chcem teda dúfať, že sa stanem lukom, ktorý nechá svoj šíp odletieť. Veď ak by tak nespravil, stratila by jeho existencia akýkoľvek zmysel. Áno, viem. Môj šíp možno skončí v bažinách, kde zostane osamelo hniť, možno očarí srdce mladého srnca a potom ho opustí, možno...