„To nič,“ povedala Viki. „Mhm, to nič,“ povedala pre zmenu Veri. „Nič si z toho nerob,“ napokon ešte dodala Viki, lebo musí mať vždy posledné slovo. A tým to bolo pre obe vybavené. Po ceste domov sme sa zastavili na jednom skvelom kopčeku. Mám síce úplne mokré ponožky a myslím, že obe deti tiež, ale nepríjemný pocit z rána je fuč. Deťom hrá na červených líčkach úsmev a tak to má byť. Myslím, že je v živote veľa vecí, ktoré sa nám nepodaria, respektíve vecí, ktoré považujeme za akési „rany osudu“. Často sa deje viac takých „neprístojností“ tesne po sebe. Možno niektoré z týchto vecí nemôžeme ovplyvniť. To, čo však ovplyvniť môžeme a musíme, je postoj k nim. Prehra vedená kurióznym spôsobom, je vlastne výhrou (R.Bach).
Dovoľte jeden príbeh. Bol istý muž a ten pracoval na stavbe. Každý deň, cez obednú pauzu len nadával, že ten sendvič s tuniakom je tak odporný a aký je on len chudák, že ho musí jesť. Až raz, keď už toľké sťažnosti spolupracovníci nemohli vydržať, poradili mu, aby doma žene povedal, nech mu pripravuje niečo iné. Muž sa na nich zadíval a vraví: „Viete, problém je, že ja si ten sendvič chystám sám.“
Ešte jedna perlička zo škôlky. Zoznámil som sa tam dnes s akýmsi Paťom, ktorý mi prezradil, že vie lietať, ale krídla má schované, aby mu ich ľudia nepolámali. Deti sú úžasné a myslím, že sa od nich máme čo učiť. Stačí len počúvať a nehnať sa bezhlavo za svojimi „neodkladnými povinnosťami“. Prajem nám všetkým veľa skutočnej múdrosti, vychádzajúcej každodenne z úst našich detí.
