Nedávno som sa súhrou viacerých okolností dostal k biblickému textu, v ktorom je opísané, ako Abrahám pred vstupom do Egypta, postavil kdesi v púšti oltár a modlil sa k Hospodinu. O nejaký čas neskôr, keď Egypt opustil, zastavil sa znova na tom mieste a opäť sa modlil. (I. kniha Mojžišova, 12:7-9, 13:4)
Keď som nad príbehom rozmýšľal, zišla mi na um istá paralela. Pokúsme sa prehliadnuť náboženský motív celého príbehu a povedzme, že Abrahámova púť je vyobrazením nášho každodenného života. Vidím muža, ktorý vstúpil do vzťahu s milovanou bytosťou, ženou a postaví oltár. Vo chvíľach pri oltári ju nesmierne miluje a ona miluje jeho. Nakrátko sa obaja stávajú jedinou dokonalou bytosťou. Prichádza rad všedných dní, kedy sa počas spoločného putovania obaja pod vplyvom starostí mimovoľne od seba vzďaľujú. Keď sa po čase opäť dostávajú k oltáru, sú na smrť unavení. No stačí len krátka, spoločne strávená chvíľa pri oltári a obaja zas vedia, prečo sú spolu.
Čo ak sa však pri oltári nezastavia? Možno ho ani nenájdu a možno už ani hľadať nechceli... Nuž potom...potom..."možnože, nie"...
Nebanujme jediného kroku, ktorý nás viedol k nášmu spoločnému oltáru. Znovu a znovu sa vracajme k sebe...“randime“ na cintorínoch, zmoknime pred kinom, smejme sa a hádajme sa spolu...ľúbme sa. Nedovoľme únave a zvyku, aby pochovali náš spoločný oltár kdesi v hustej, lepkavej tme... hlboko v zabudnutí...
Ps: Tento výklad je výkladom laickým, pocitovým, bez hlbších poznatkov z oblasti histórie a Starého zákona.
