Na kratučkú chvíľu sa starý lev prebral zo zamyslenia a s láskou pozoroval milovanú levicu s malými levíčatami, ktoré nič netušiac pobehovali okolo veľkého mraveniska. Už pár dní sa mu nepodarilo nič uloviť. Keby len vtedy nebolo... Opäť sa ponoril do dávnej minulosti.
Bývali vtedy spolu s ďalšími levmi uprostred prekrásnej oázy. Neboli to najlepší spoločníci, ale lev si už na ich prítomnosť zvykol a vedel, že jemu a ani jeho rodine nič nehrozí. Raz, bolo to neskoro večer, počuje klopanie. Vyjde von a vidí postaršieho leva s malým levíčaťom. Vraj sú z ďalekého severu a potrebujú kdesi prespať. Domáci pán vedel, že sa to ostatným susedom nebude páčiť, no levica ho nakoniec uprosila a tak dovolil.
Netrvalo to dlho a vonku sa spustil veľký rev. Keď lev vyšiel pred dvere, ozvali sa susedia, aby prišelci dali „daň z prespatia“, lebo inak sa s nimi porátajú. Lev najskôr iba prosil, aby jeho hostí nechali byť. Keď však videl, že to nepomáha, zaujal obranný postoj priamo pri svojom vchode. Medzitým sa návštevník aj s mláďatkom dali na útek. Levy nechali obrancu obrancom a pustili sa za utečencami. Strhla sa veľká naháňačka, počas ktorej sa levíča pošmyklo a rozzúrené levy ho udupali. Pán domu bezmocne sledoval tú hrôzu a plakal. Daň bola zaplatená a levy pokojne sledovali, ako starý lev, teraz už sám, uteká.
Ubehlo sotva pár hodín a okolo oázy sa rozostúpilo nespočetné množstvo severských levov. Vyzerali hrozivo a z očí sa im vyškliebala pomsta. „Zmeťte toto miesto z povrchu zemského!“ rozzúrene zavelil lev, ktorý tu bol už predtým. Odrazu v ňom náš lev spoznal pocestného. „Pane, nezabudni, že ja som sa ťa zastal.“ Lev sa nachvíľu zamyslel, dokonca sa zatváril, akoby si svojho dobrodinca pamätal, no potom mu tvárou prešiel bolestivý tieň smrti kohosi blízkeho a zareval: „Zničte všetko a nikoho nešetrite!“
Všetko sa to zomlelo veľmi rýchlo. Veľa levov uhynulo, no náš lev spolu s levicou i mláďatkami akoby zázrakom vyviazli.
„Teraz sme tu, stovky míľ od domova, hladní a beznádejne unavení, neďaleko akejsi čudnej čistinky...“ Lev zbystril pozornosť, lebo na čistinke spozoroval pohyb. „Antilopa! To snáď nie je pravda! Že by predsa trochu šťastia?“ pomyslel si a zostal nehybne stáť. Vedel, že jeho šance sú, vzhľadom na vyčerpanie a hlad, neveľké, no vedel i to, že ak to nedokáže, možno už žiaden ďalší pokus nebude.
Trochu ho prekvapilo, keď antilopa pomaly vykročila smerom k nemu. Nerozumel síce, čo sa to deje, ale pripravil sa. Dvoma pružnými skokmi sa dostal až k nej...
Hrdý stojí nad korisťou, no nežerie. Rozhliada sa. Odrazu čosi zvetrí. Prikrčí sa, no vzápätí sa vystrie a zavrčí na dve malé levíčatká, neisto sa tmoliace vysokou trávou. A za nimi... čarokrásna levica.
...ale keby bol ten pocestný vtedy len povedal...
