Odrazu sa v diaľke zjavil statný lev. Lenivo kráčal priamo k nej. Antilopa nelenila a v okamihu zmizla v húštine na opačnej strane čistinky. Ukryla sa tak, aby mohla leva pozorovať. Niečo jej vravelo, že by mala ujsť, no hlavou jej neustále vírili myšlienky na krásu a dôstojnosť šelmy. „Aký úžasný kráľovský pár by z nás mohol byť,“ pomyslela si. „Kráčali by sme vedľa seba a všetci by nás obdivovali.“ „A koniec koncov, kto vraví, že levy sú nebezpečné. Ani tá najhladnejšia šelma predsa nezničí toľkú krásu.“ Netrvalo dlho a antilopa bola presvedčená, že jej lev neublíži, ba dokonca verila, že ju vezme k sebe ako svoju kráľovnú.
Pomaly vykročila z krovia. „Nie, nerob to!“ kričal chrapľavo kdesi v hĺbke jej útrob prastarý inštinkt, no cez sladký hlások pýchy, sa do uší mladej antilopy nedostalo celkom nič. Lev spozoroval antilopu a spozornel. Nerozumel síce, čo sa deje, no hlas pýchy v ňom stíchol a ozval sa starý dobrý inštinkt: „Korisť. Tak skoč!“ Lev sa dvoma pružnými skokmi dostal až k antilope, ktorá ešte stále neverila, že by jej mohol ublížiť. V tom pocítila prudký náraz a oba hlasy v jej vnútri naraz utíchli.
Hrdý lev stojí nad korisťou, no nežerie. Skôr sa rozhliada, akoby na niekoho čakal. Odrazu čosi zvetrí. Prikrčí sa, no vzápätí sa vystrie a zavrčí na dve malé levíčatká. Neisto sa tmolia vysokou trávou a len kúsok za nimi kráča čarokrásna mladá levica.
