Vchádzam do triedy. Už prvý pohľad mi vraví, že sa čosi udialo. Rozbláznené decká zbierajúc zo zeme burizóny a jediac ich, sa prekrikujú, že ten a ten rozsypal tomu a tomu burizóny. Okamžite som zasiahol. "Vinníci zajtra prinesú nový balíček!" vyhlásil som rezolútne bez akéhokoľvek ďalšieho vyšetrovania. O čosi neskôr (zajtra) sa ukázalo, že "vinníci" síce vysypali spolužiakovi burizóny, no predchádzalo tomu nadávanie z jeho strany. Sadli sme si do kruhu a začali o celej situácii diskutovať. Dospeli sme spoločne k názoru, že nebolo správne počiatočné nadávanie, no ani následné riešenie chalanov (otvorene som priznal, že ani ja som neostal bez viny, lebo moje prvotné vyhlásenie bolo unáhlené, bez poznania celej skutočnosti). Burizóny sme si napokon rozdelili všetci. Nadôvažok sme si spravili hodinu etiky, kde sme opäť budovali tímového ducha. Po niekoľkých hrách - "Energizéroch" (niekedy by som tieto hry nazval pokojne i Emergizmérmi" :o) sme sa dostali k finálnej úlohe. Na vyhradenej ploche pred nami bolo trinásť ceruziek (v triede mám dvanásť žiakov, ale keďže sa cítim ako súčasť tímu, počet ceruziek bol 13). Vytiahol som z ruksaku balíček cukríkov. "Pre mňe sme jedna partia. Áno, každý z nás má nejaké chyby, no sme tím a podľa mňa, práve naše odlišnosti z nás robia skvelý tím. Každopádne, máte právo na svoj názor a tak máte aj vy teraz možnosť vyjadriť sa k tejto veci. Tu sú čokoládové cukríky. Pre každého z nás je tu jeden. No ak si niekto z nás myslí, že ktosi iný nepatrí do nášho tímu, vezme jednu ceruzku a povie jeho meno. Dieťa, ktoré bude označené spolužiakom, ako ten, kto nepatrí do našej triedy, nedostane cukrík."
Možno, ak by sme boli v americkom filme a hral by nejaký "doják", tak by všetky deti ostali potichu sedieť, usmievali by sa na seba a nikto by nevzal ceruzku a nepovedal meno svojho spolužiaka. Prišiel by "hepáč", teda chcem povedať Happy end a všetci by sme si padli do náručia a... Ale my sme neboli v americkom filme a ani hudba nehrala a tak sa "hepáč" nekonal. Pár detí, možno ešte pod vplyvom predchádzajúcich udalostí, vzalo ceruzky a povedalo: "Ten a ten sem nepatrí, lebo..."
Keď skončilo celé kolo, v ktorom mal každý možnosť vyjadriť sa, poprípade označiť spolužiaka, ktorý nepatrí do triedy, ujal som sa slova. "Pre mňa ste jedna trieda-partia," vravím a rozdávam čokoládové cukríky tým, ktorí nemajú v ruke žiadnu ceruzku. Tým, ktorí neoznačili nikoho, kto by mal opustiť našu triedu. Tým, ktorí dokázali prehrýzť krivdy, ktoré na nich iní napáchali (lebo detský kolektív vie byť neľútostný a na každom z nich sa nejaké tie krivdy skôr, či neskôr napáchali).
Ešte hodnú chvíľu zostali všetci prekvapene sedieť. Neviem, či pochopili, čo sa im snažil povedať a už vôbec neviem, či som konal správne a či moje konanie nebude kontraproduktívne, no pre mňa je to stále jedna trieda. Jedna partia. Jeden tím...
..."a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia, lebo vždy zvonia tebe..."
