Aké to je, byť na chvíľu „zlodejom“...

Ako väčšina normálnych chlapov, nákupy moc nemusím, ale dnes to bolo celkom zaujímavé. Boli sme s Baškou v Tescu (tam je totiž oblečenie hovadsky lacné a ja som veľmi sporovlivý :o) kúpiť mi nejaké nohavice a tenisky. Podrobnosti z vlastného „nákupného aktu“ vynechám, lebo nemusia všetci vedieť, že sa obvykle pri skúšaní a vyberaní oblečenia mením na starého „morousa“ :o), no poďme sa pozrieť k pokladni. Máme u seba dve igelitky, v ktorých sú riadne zaplatené veci z predchádzajúceho nákupu. Pokladníčka prikrčene sedí, pohľad jej poskakuje z vecí vyložených na páse smerom k nepriehľadným igelitkám. Tam, späť, tam, späť. Je zjavné, že v jej hlave skrsla myšlienka, či sme niečo neukradli. Paradoxne však nič nevraví. Necháva nás platiť a o podozrení ani muk. Žiadna kontrola tašiek, len tie letmé vyplašené pohľady. Napokon som to nevydržal, vyberám z tašiek veci a dokladám ich účtami. S úľavou na mňa pozrela a poďakovala... niektoré problémy a konflikty, sú skrátka o komunikácii, aspoň myslím :o)