„Pán učiteľ, nikto nič nenašiel,“ hlásili mi viaceré deti, hneď ako som vošiel druhý deň ráno do triedy. Všetci čakali, čo bude ďalej. „Mali by sme Dianke pomôcť. Ak sme nedokázali ten telefón nájsť, pomôžme malou triednou zbierkou, povedzme po 50 korún, aby si mohla zadovážiť voľajaký náhradný.“ „Ale prečo? Prečo jej máme nosiť peniaze? Veď to nie je naša chyba,“ prekrikovali sa jeden cez druhého. Bez slova beriem do rúk knihu s bájkami a čítam príbeh o dvoch „priateľoch“, ktorí išli spolu do lesa. Keď ich tam napadol medveď, jeden z nich ušiel a nechal kamaráta napospas osudu. Nepomohol. „Ak chcete byť takýmito priateľmi, je to iba vaša vec,“ poznamenal som pokojne. No musím priznať, že som sa v hĺbke duše neubránil istému sklamaniu. Pomaly som pokračoval: „Ja mám v tejto triede 23 priateľov a neujdem, ak sa zjaví medveď, alebo zmizne mobil.“ V triede to zašumelo. Deti zjavne pochopili, čo som im prečítaným príbehom chcel povedať. „A môžeme priniesť aj viac?“ spýtalo sa dievča, ktoré len pred malou chvíľou oduševnene agitovalo proti môjmu návrhu. Usmial som sa. „Najskôr sa doma o tom všetkom pozhovárajte s rodičmi. Ale jedno zdôrazňujem Nikto nemusí! No budem vďačný každému, kto pomôže môjmu priateľovi.“ „Ja donesiem, čo som si vyšibal... Ja mám od babky...Aj ja...“ deti sa začali prekrikovať a mne sa náramne uľavilo. Veď sme sa len o vlas vyhli jednej obrovskej tragédii – nevšímavosti. A to všetko vďaka obyčajnému medveďovi : ).
