Ako istý kňaz zabil dušu môjho starého otca

U svojich predchádzajúcich článkov som si všimol viacero otázok na moju vieru a keďže si myslím, že ide o dlhšiu tému, no hlavne sa mi zatiaľ nepodarilo technicky zvládnuť zapojenie sa do diskusie : ), rozhodol som sa, že sa s témou viery pohrám v tomto článku. Najlepšie hádam bude, ak začnem od seba. Je to už tridsať rokov dozadu, keď som sa rozhodol prijať pozvanie na tento svet. V tom čase bolo bežným javom dať dieťaťu výrobnú značku – kresťan katolík. Nebol som výnimkou. V čase komunizmu bolo kresťanstvo istým spôsobom odmietané režimom a tak sa moji rodičia rozhodli pre domácu kresťanskú výchovu, poskytovanú dvojicou rehoľných sestier. Moc si z tohto obdobia nepamätám, snáď len komickú situáciu, keď sme si aj so sestrou písali ťaháky na malú písomnú kontrolu z „desatora prikázaní“. Nastalo obdobie dlhej „viero-odmlky“, kedy som žil životom svetskej slávy. Ako reprezentant v šerme som veľa cestoval a užíval si víťazstvá i plakal po porážkach. Ubehlo mnoho rokov a ja som sa na vysokej škole dostal do partie mladých ľudí, ktorí pravidelne navštevovali koncerty chvál i nedeľné bohoslužby. Začal som teda i ja. Na istý čas to bola zaujímavá zmena životného štýlu, odrazu som patril k tejto skupine ľudí a bol som si sám sebou istejší, no v hĺbke svojho vlastného ja som už dávno vedel, že to nie som ja, kto spieva v kostolnom zbore. V čase, keď moja viera začala upadať, som stretol úžasné dievča, ktoré sa o pár rokov stalo mojou ženou. Ani jeden z nás nebol vychovávaný k tradičnej viere, no akosi nás to spolu ťahalo do kostolov na cintoríny:). Cintoríny boli celkom vpohode, potichu sme sa prešli a cítili sme silu ducha. V kostoloch to bolo o čosi horšie. Nie vždy nám vyhovovala kázeň a dokonca raz sme dostali vynadané od okoloidúceho veriaceho za pusu a objatie. Všetko okolo nás plynulo, ako to tak u zamilovaných chodí, keď raz...(Oblak neví, proč se pohybuje právě takovým směrem a takovou rychlostí. Cítí impuls... toto je místo, kam popluji nyní. Ale obloha zná příčiny a vzorce pohybu všech mraků a ty je budeš znát také, když se pozvedneš dostatečne vysoko, abys viděl za obzory. R. Bach, Iluze)...ocitli sme sa s manželkou (vtedy ešte priateľkou) v ďalšom pokusnom kostole. Kázeň bola ostrá a agresívna: „Traste sa, lebo vás čaká súd a trest boží“ : (. V hlbokej depresii sme sa dostali až domov, mysliac si, že je najvyšší čas prestať s týmto nebezpečným koníčkom. V takomto rozpoložení nás zastihol svokor(v tom čase len budúci). Nie veľmi ochotne sme mu porozprávali, čo sa nám stalo a prečo sme zrušili pôvodne plánovanú návštevu kina. Na oplátku sme sa dozvedeli, že existuje istá cirkev Bratská a v nej Daniel Pastirčák, ktorý je netradičným kňazom. Vsadili sme teda na ešte jeden pokus a stálo to za to. Paradoxne, situácia, ktorá skoro pochovala naše túžby po hľadaní viery, nás nasmerovala k miestu, kde sa nachádzali naše štartovacie bloky. Daniel nás neskôr oddával (a i keď počas obradu zabudol na podpisy svedkov a na svadobné prstene, nemenil by som) i krstil naše deti (no skôr „polokrstil“, lebo zatiaľ prebehla len prvá časť krstu, keď sme my, rodičia, vyjadrili svoju vôľu pokrstiť deti, druhá časť, bude až vtedy, keď sa deti samé rozhodnú byť pokrstené). Každopádne od chvíle, kedy sme ho spoznali, začali sme cez neho poznávať i Boha. Odrazu som videl veci, ktoré mi dovtedy unikali a prestali ma zaujímať záležitosti, ktoré boli pre mňa pred časom životne dôležité. Do Cirkvi Bratskej som nevstúpil, lebo sa necítim byť jej členom, no ak by som si raz musel zvoliť nejakú cirkev, bola by to s najväčšou pravdepodobnosťou práve Cirkev Bratská. Mám pocit, že mnohorakosť cirkví je tu preto, aby mal každý možnosť dostať sa k Bohu. Skoro by som to prirovnal k získavaniu poznania. Niekto číta knihy, niekto používa braileho písmo, niekomu sa čítať nechce a tak pozerá televízor. Niekto zas najradšej počúva rádio a iný iba z diaľky sleduje, čo sa deje. Vnucovať človeku, aby poznával čítaním, keď on čítať nechce, je predsa hlúposť a ani nehovorím o slepcovi, ktorý by mal poznávať pomocou televízora. Skrátka a dobre, myslím si, že hádať sa o to, koho viera je tá pravá, je podľa mňa smiešne. Dovolím si ešte jedno prirovnanie. Viera je pre mňa hríb, ktorý musím nájsť v lese. Je to istým spôsobom vzrušujúce hľadanie a očakávanie. Pravda, môžem si pestovať žampióny doma v záhrade a mám istotu, že budem mať hríbovú polievku, no myslím, že skutočný hubár uprednostní pocit z nájdenia pred pocitom z najedenia : ). Snáď ešte pár slov od mojich veľkých učiteľov. Siddhártha povedal: O poznanie sa môžeme podeliť, o múdrosť nie (myslím, že z kontextu knihy sa dá vycítiť múdrosť = viera). Možno ju nájsť, možno ňou žiť, možno sa dať ňou viesť, možno ňou konať zázraky, ale naučiť sa ju, to nemožno.... Ak chcete poznať Boha, nepúšťajte sa do lúštenia záhad a tajov. Radšej sa pozrite okolo seba a uvidíte Ho, ako sa hrá s vašimi deťmi. A pozrite sa do vesmíru, uvidíte Ho, ako kráča v oblakoch, vystiera ramená v blesku a zostupuje k vám v daždi. Uvidíte Ho, ako sa usmieva v kvetoch, potom sa vznesie a zakýva vám vetvami stromov (Khalil Gibran, Prorok). Myslím, že toto je aj môj pohľad na vec. Neviem teda či som kresťan, budhista, alebo vyznavač konfucionizmu. Verím v jedného všemohúceho Boha, ktorý je tu pre všetkých a všetci sme tu pre neho, verím v Lásku, ktorá nie je chtivá brať, rozdáva sa a vo večnosť ako odmenu i trest (A kto učinil dobra len za váhu prášku, uzrie v ten deň zvláštne činy. A kto učinil zla len za váhu prášku, uzrie zvláštne činy. Korán). Mimochodom milovníkovi Starwars chcem odkázať, že aj zlo a nenávisť smeruje podľa mňa k večnosti. Dokonca si myslím, že k večnosti, časom i priestorom identickej s večnosťou v láske. Rozdiel bude len v tom, ako tú večnosť dokáže duša prežiť v strachu a zlobe a či nebude po neučitom čase ochotná vzdať sa svojej večnosti len za cenu odpočinku. Mám pocit, že vyhnanie z Raja nebolo trestom, ale vykúpením pre nás ľudí. Večný život s hriechom, by bol totiž Raj premenil na Peklo.

Aby som sa na záver vrátil k môjmu starému otcovi. Nechcem, aby niekto môj úvod pochopil, ako boj proti cirkvi. Ja cirkev uznávam a sám by som sa chcel časom stať kňazom. Skôr som chcel upozorniť na to, že cirkev síce má byť sprostredkovateľom vzťahu s Bohom (pozor na to, aby nebola cieľom), ale v konečnom dôsledku je skôr človekom než Bohom. Preto pri hľadaní Boha, dávajme dobrý pozor, aby sme krivdy páchané ľuďmi nepripisovali Bohu. Prajem vám všetkým, vrátane milovníka Starwars, pekný deň. Dávid