Keď konečne dopíšem, zdvihnem hlavu a pozerajúc na tabuľu, kde stojí napísané: „Roman miluje Terezu“ (nápis je prirodzene vo veľkom srdci :o), ledabolo prehodím: „Tak, kto to bol?“ Objavilo sa hneď niekoľko dohadov, obviňujúcich tých najväčších šintrov v triede a samozrejme sa ozvalo aj niekoľko hlasov v prospech spomínaných šiestačok, ktoré sa údajne v ostatnom čase viackrát objavili v našej triede (vraj sa im páči ktorýsi z mojich štvrtákov :o)
Chvíľu ich ešte nechám hádať a obviňovať sa navzájom, napokon ich zvýšeným hlasom sucho požiadam, aby označili vinníka, pričom na papier napíšu aj dôvody, na základe čoho označili práve toho, ktorého žiaka. Keď s tým sú hotoví, prichádza čas na vysvetlenie…
„Ten nápis, som na tabuľu napísal ja!" Prekvapene sa na mňa pozerali a prekrikujúc sa dožadujú vysvetlenia. "Takže, prečo som to spravil? Prečo som dnes ráno napísal toto tu na tabuľu?“ ukážem s úsmevom na svoje umelecké dielo a potom pokračujem: „Nič zlé som tým nemyslel, len som chcel, aby ste videli, ako ľahko možno niekoho krivo obviniť na základe istých nepodložených dohadov a predpokladov."
Približne o dva týždne neskôr sa v škole prírode stratili nejaké sladkosti...
"Pán učiteľ, nezobrali ste to náhodou vy?" spýtal sa ma ktorýsi chlapec z mojej triedy. Zostal som v pomykove. Napokon som sa predsa len zmohol na proti otázku, prečo si to myslí. Chalanisko sa šibalsky usmial a vraví: "Nám ste už v triede ukázali, aké sú predsudky nebezpečné, a že nemáme nikoho obviniť len tak, bez dôkazov, ale tretiaci to ešte nevedia, tak možno to teraz chcete ukázať aj im..."
