„Ak sa dobre pamätám, skončili sme minule pri milovaní. Nuž teda, pri tomto spojení dvoch ľudí môže dôjsť k tomu, že sa mužská spermia dostane k ženskému vajíčku. Keď spolu splynú, začína sa vyvíjať plod – budúce dieťatko.“ Deťom sa spermia zdala veľmi sympatická, koniec koncov aj mne, veď posúďte sami : ).
„No a teraz sa pozrime na návštevu k nášmu budúcemu človiečikovi. Tu má obývačku,“ ukazujem deťom maternicu, „a tu, tu má jedáleň s čudným názvom „Placenta“. Bez nej by zomrel hladom. A aby to mal, takpovediac z prvej ruky, potrava prichádza potrubnou poštou, ktorej niektorí hovoria aj pupočná šnúra.“ Veľavýznamne som pozrel na chlapcov a dodávam: „No a práve táto jedáleň nám, chlapom chýba.“
Ak by nám i dieťa niekto do brucha dal,“ musel som sa pousmiať nad takouto predstavou, „nemalo by čo jesť.“ Uznanlivo pokyvkávali hlavami a spor bol rozhodnutý. „Nuž a po deviatich mesiacoch, keď je už dieťatko pripravené vyjsť von, na svet, prichádza čas pôrodu. Každú mamičku to stojí veľa síl a námahy, ale o to má potom svoje dieťa radšej. A čo robíme pri pôrode my oteckovia? No, ak sa dá, držíme mamičkám ruku, alebo im podopierame hlavu. Viac sa bohužiaľ nedá,“ dokončil som.
Nakoniec, prišli ako obvykle na rad doplňujúce otázky. Paradoxne, len málo otázok smerovalo k pôvodnej téme. Deti sa oveľa viac zaujímali o preoperovanie človeka z jedného pohlavia na druhé, kto sú to homosexuáli, či kto je to sukničkár. Všetko som v rámci svojich schopností a možností objasnil a tak sa skončila naša malá triedna expedícia do „tajomstiev dospelosti“. Aspoň pre zatiaľ : ).
