Prečo má všetko tendenciu napredovať a predsa sa my ľudia nevieme dohodnúť? Tí skeptickejší z nás by s ironickým úsmevom poznamenali, že je to všetko len vysoká politika a my „obyčajní smrteľníci“ o týchto veciach nerozhodujeme a tiež že ide o moc a peniaze a ja neviem ešte o čo. Nie som si istý, že je to úplne také jednoznačné. Skúsme sa pozrieť na svoj vlastný život. Nevedie snáď každý z nás množstvo vlastných „malých vojen“, síce bez strelných zbraní, no s väčšou či menšou dávkou nenávisti v srdci? Nebojujeme navzájom každý deň (nie vždy čistými prostriedkami) o lepšie miesto v práci, o posunutie hranice pozemku vo svoj prospech, či o zaradenie sa do rýchlejšieho jazdného pruhu na diaľnici s nadávkou na perách :Ten somár, mohol ma pustiť. Viete, niekde som čítal o človeku, ktorý sa najskôr pre dosiahnutie dobra pokúšal o zmenu sveta, keď to nešlo, snažil sa zmeniť ľudí okolo seba. Až nakoniec prišiel na to, že zmeniť treba seba. Vnímam svet ako prekrásnu sklenenú vytráž, dokonalý obraz, tvorený niekoľkými miliardami rôznych malých farebných sklíčok, niekoľkými miliardami prekrásnych ľudských duší. Každý z nás hrá z hľadiska celého obrazu tú najdôležitejšiu úlohu. Bez jediného skielka sa celý obraz rozpadne a stráca zmysel. Stáva sa len hŕbou bezvýznamných malých farebných skiel. „Preto,“ ako by povedal starček Hemingway, „ sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu, lebo vždy zvonia tebe“.
Ako som hľadal vinníka
Žijeme v dobe, kedy sa objavuje čoraz viac vojenských konfliktov, nesvárov a potýčok medzi národmi, či štátmi. Viacerí z nás sa pýtajú prečo. Veď v oblasti vedecko-technického rozvoja napreduje ľudstvo míľovými krokmi, lekári dokážu „vrátiť človeka“ z kómy, psychológovia vymýšľajú stále účinnejšie spôsoby zvládnutia stresu a myslitelia produkujú jednu skvostnú myšlienku za druhou... Tak v čom je problém?