Na druhý deň sa moji rodičia dostavili a boli oboznámení s mojim neprístojným správaním. Na záver tohto plodného rozhovoru ich pani učiteľka informovala, aby si z mojej hlúposti nič nerobili a že predsa nemôžu byť všetky deti inteligentné. Vraj ani murár sa v dnešnej modernej spoločnosti nemusí báť o svoju budúcnosť. Naši sa ešte ten rok rozviedli.
O štyri roky neskôr som si podal dve prihlášky. Prvá bola na stredné odborné učilište trojročné(bol to iba logický dôsledok môjho opovrhnutiahodného pôsobenia na ZŠ) a druhá na športové gymnázium Hubeného(takpovediac, čakanie na streľbu motyky). Pozn. autora: narodil sa v nedeľu a podľa tvrdenia maminy s hovienkom na hlave, nuž motyka vystrelila. Prijali ma na „gympel“ a vzhľadom na moje výsledky v šerme, dokonca bez prijímacích pohovorov. Po gymnáziu už nebolo veľa možností, tak som išiel na „výšku“. Vyštudoval som učiteľstvo I. stupňa a školskú logopédiu. Neskôr som spravil I. kvalifikačnú skúšku a teraz sa mordujem s malým doktorátom, pričom priebežne (m)učím deti na na základnej škole Tbiliská : ).
Záverom jeden odkaz:
Vážená pani (už) kolegyňa, mrzí ma, že som zmaril Vaše predpoklady, na rozšírenie murárskeho cechu na Slovensku, ale tak nejako sa to zvrtlo. Tá facka už nebolí, len sa akosi neviem zbaviť pocitu z jej nespravodlivosti.
Ps: Meno Ľubka je vymyslené, nakoľko cieľom tohto článku, nie je pomsta. Skôr ide o akési varovanie pre nás učiteľov: "Dostali sme do rúk veľkú moc, tak prosím konajme opatrne, aby sme, i keď nevedome, neubližovali svojim žiakom."
