Ako som Zubatej len o vlások ušiel a prečo nehrám "človeče"

Písal sa 29.december 2002 a ja som počas zimných prázdnin absolvoval zábeh na miesto zahraničného redaktora v televízii TA3. Bola nedeľa a až na niekoľko týždňov starú haváriu ropného tankera a dlhotrvajúce požiare v Austrálii, nebolo moc o čom písať. Teda tak tomu bolo do chvíle, kým neprišla z agentúry Reuters bombastická správa o religionistoch, ktorí vraj začali klonovať ľudí. Vedel som, že o druhej mám vo Vištuckom kostole na Jasličkovej spievať s triedou, ktorú som učil hudobnú výchovu, pieseň z filmu Sister act. Poverenie spracovať podklady ohľadom religionistov prišlo veľmi nevhod. No prácu redaktora som dostať chcel, a tak som zostal. Niečo po pol druhej som za pomoci zručného technika dokončoval strih obrázkov a nahrávku čítania. O necelých päť minút som sa už hnal cez parkovisko k môjmu malinovočervenému tátošovi. O ďalších 15 minút som v Šenkviciach odbočil smerom na Vištuk...Sedím v aute, ktoré sa ženie stodvadsať kilometrovou rýchlosťou a i letmý pohľad na obe autá mi stačí na to, aby som „vedel“... Už len pár metrov...Zavieram oči a čakám...V duchu si kladiem otázku, o koľko sekúnd sa ozve výbuch a či vôbec budem niečo cítiť. Stále nič a čím dlhšie čakám, tým viac sa trasiem a po celom tele mi naskakuje husia koža. Akosi sa mi to celé nepozdáva. Veď sme sa mali už dávno zraziť. Otváram teda oči. Stále sedím v aute, no s prekvapením zisťujem, že mám spolujazdca. Čo ma však úplne zmiatlo, bola jeho tvár. Vlastne, aby som bol presný, bola to moja tvár. Priateľsky sa na mňa usmial a mlčal. „To predsa nie je možné,“ skonštatoval som, ale na nič viac som sa nezmohol. Stále ten úsmev. „Prečo?“ spýtal sa veselo a napodiv bezstarostne. „Vieš, pred chvíľou som sedel v aute, ktoré malo určite havarovať a teraz tu sedím a nielen že žiadna havária nebola, ale si tu ty. Teda chcem povedať ja...vlastne vôbec neviem, kto si. A keď nad tým tak uvažujem, tak neviem ani to, kto som ja.“ „Smiešne, ako silno sú v ľuďoch zakorenené predsudky. Sedíš tu, zhováraš sa so mnou a zároveň vravíš: To nie je možné. To je predsa smiešne.“ so žmurknutím zakončil krátky preslov. „Nerozumiem ti,“ povedal som nepokojne. „No, predstav si, že hráš doma človeče a hráš ho podľa pravidiel. Figúrka zatiaľ rozumie. Odrazu sa rozhodneš, že je neskoro a deti už musia ísť spať. Vezmeš teda všetky figúrky a dáš ich priamo do domčeka. Game over. Figúrky nepochopia prečo, lebo si porušil pravidlá hry. Pre nich existuje len pohyb vpred a to vždy presne o toľko políčok, o koľko káže kocka. Ich svetom je hra a jediné zákony, ktoré uznávajú, poznajú, ktorým dôverujú a chcú sa podľa nich riadiť, sú pravidlá hry. Nevedia, že v skutočnosti je život oveľa rozmanitejší a urobiť ťah opačným smerom, skočiť so všetkými panáčikmi rovno do domčeka, alebo naučiť sa lietať v krajine: Klobúčik hop, je vlastne celkom prirodzené.“ „Chceš tým povedať, že my, ľudia, sme len akési bábky ?“ „Nie, samozrejme, že nie. Máte slobodnú vôľu, ale toto je problém existujúcich možností a ich využitia. Najväčšou prekážkou nášho rozvoja a učenia, sme my sami. Stereotyp, ktorý sme prijali, je natoľko silný, že len málokto sa ho dokáže zbaviť.“ Teraz som sa usmial ja: „Pravdupovediac, trochu som s týmto za života experimentoval (pri tejto vete ma napadla otázka, či som už mŕtvy), ale bez úspechov.“ „Z čoho usudzuješ, že si nebol úspešný? Počul si už o listovkách?“ „O čom?“ spýtal som sa nechápavo. „Listovky sú živočíchy, ktoré sa hýbu veľmi pomaly a ich pohyb je takmer nepozorovateľný, no istý pohyb tam je. To, že zmenu nepozoruješ, ešte neznamená, že sa nedeje.“ „ Ak som ťa správne pochopil, tak napriek jasnej beznádejnosti mojej situácie, nemusím dnes zomrieť ? Čo ja viem, mám sa pomodliť za svoju záchranu, alebo tak niečo ?“keďže som so smrťou viac-menej rátal, hovoril som uvoľnene, skoro až s humorom. „Vieš, modliť sa v čase nešťastia za záchranu spôsobom: Pane, ak ma zachrániš, polepším sa je fajn. No ak sa dá, radšej sa polepši hneď ako si uvedomíš svoju slabinu a dúfaj v milosť a záchranu, až to budeš potrebovať.“ „No fajn, ale čo teraz so mnou ?“ „Záleží na tebe. Chceš ešte žiť ? Má tvoj život nejaký význam?“ prehodil to len tak medzi rečou, akoby to ani nebolo až také podstatné. Odrazu som si uvedomil, že sa môžem slobodne rozhodnúť, čo ďalej. Pravidlá, podľa ktorých som doteraz hral, neplatia. Pravdupovediac, svojim spôsobom sa na smrť teším. Teda presnejšie, myslím si, že bez nej by môj život nemal význam. No toto mi prišlo skoro ako ponuka na samovraždu a to zas nie je môj šálok kávy. Keď som v deväťdesiatom ôsmom roku robil na psychiatrii na Úprkovej (mimochodom Elizabeth, aj tú už zrušili : ), prijali tam chlapca s pokusom o sebevraždu. Dosť sme sa potom zblížili a doteraz sme dobrými priateľmi. Chalanisko študuje teológiu v Prahe a je mi v duchovnej sfére jedným z najbližších ľudí. Nie, myslím, že na smrť vlastným rozhodnutím, nepristúpim. Mám taký pocit, že k večnosti v raji sa nedá prísť jedným rozhodnutím, alebo činom, len cestou plnou víťazstiev i porážok. „Tušil som, že sa takto rozhodneš. Popravde, myslím, že si dostal dosť talentov a tie si doteraz využíval viac pre seba, než pre druhých. Možno si myslíš, ako si dobre žil a aký si dobrý človek. Vedz teda, že si v živote narobil toľko chýb, že sa máš ešte čo obracať. Najväčšou zo všetkých je tvoj pohľad na seba samého. Je čas na skutočnú obriezku tvojej duše, nie len predstieranie príslušnosti určitou kozmetickou úpravou tela.“ Zostal som naňho pozerať s otvorenými ústami. Samozrejme, že som si vedomý toho, že občas z pohodlnosti, či zo sebazvýhodňovania, neuplatním pri rozhodovaní desať božích prikázaní, ale celkovo som sa považoval za dobrého človeka. „Ale ako mám poznať, čo je dobré? Veď niekedy sa to nedá.“ skonštatoval som trochu urazene. „No pre začiatok by snáď stačilo, keby si namiesto pýchy na svoju vieru, tróniacej v tvojom presvedčení, dosadil neistotu zo správnosti tvojich rozhodnutí a činov. Nech sú pre teba božím darom tvoje nevedomé hriechy, ktoré ťa budú stále držať v neistote. Istotu môžeš mať len v Bohu, nie v sebe. Ty si zatiaľ iba človek. A prosím ťa, nestavaj sa do stredu pozornosti. Ak hovoríš s ľuďmi o viere, pamätaj na to, že hľadajú Boha, nie teba !“ „Ako mám teda žiť ? Mám sa verejne biť za Boha, šíriť kresťanstvo a vykrikovať Ježišovo meno medzi moslimami ?“ rozhnevane som zdvihol hlas. „Nie, to iste nie, lebo tvrdosť, vyvolá len tvrdosť a každý konflikt viery dvoch ľudí, končí obojstrannou porážkou. Neexistuje víťaz medzi dvoma veriacimi, ktorí sa hádajú o to, koho viera je tá pravá a kto je vyvolený ?“smutne sa pousmial. „Skús radšej nájsť cestu, ktorou budeš ľudí spájať. Skús pomáhať ľuďom okolo seba v mene Boha. A ak aj stretneš ľudí s odlišnými názormi na vieru, nehľadaj rozdiely a nepresviedčaj ich o tom, že takto to je a ty máš pravdu. Skús nájsť to, čo majú všetci ľudia spoločné. Nádej. I ateista verí a dúfa. Nech sa teda stretne moslim, kresťan, budhista, žid... aj ateista v jednej modlitbe a nech každý z nich prosí po svojom za tú istú vec. Takže život ?“spýtal sa ma nakoniec. „Tak nejako...“odvetil som.

Otváram oči. Som zaradený za „škodovečkou“ a golf nás v sekunde míňa. Tento, z hľadiska fyzikálneho, nemožný zvrat udalostí, mi zostáva až dodnes záhadou. Neostáva nič iné, ako veriť, že sa mi predsa len podaril nejaký skok mimo pravidiel „človeče“. Do Vištuku som dorazil presne o minútu dve. Odspievali sme a šupom naspäť do TA3. Neskoro večer ma ešte v štúdiu zastihla správa o smrti Jula Satinského. Neubránil som sa predstave, aké by to bolo, ísť tam niekam v jeho spoločnosti. Je to už pár rokov, čo som prežil vlastnú smrť, ale ešte stále sa čas od času zastavím pred zrkadlom a pýtam sa, na ten, či onen deň, o ktorý som bližšie k smrti: „Stál za to ?“ : ) Mimochodom, modlitba minulú stredu s tými, ktorí ste sa pridali, sa mi páčila. Čo takto dnes (pondelok), 21:00, spoločná modlitba za osemročného rómskeho chlapca, ktorý teraz nedávno zomrel na podvýživu v ktorejsi slovenskej nemocnici. Teším sa a prajem príjemný deň. Ak je niekto, za koho by ste sa chceli pomodliť vy, stačí zmienka v diskusii dnes do 20:55 ; )))  Dávid