Počiatočnú bezradnosť vystriedal bezmocný hnev. Chcelo sa mi kričať, keď som si predstavil, ako veľmi musí byť môj malý priateľ zmätený a vystrašený z tak náhleho úteku. Odrazu som sa cítil, akoby ktosi zobral nôž a kúsok zo mňa odrezal. Nie veľký, len celkom maličký. No zostalo po ňom smutné vzduchoprázdno, ktoré sa už nikdy nedá zaplniť. Možno to znie zvláštne, ale školu nepovažujem za svoju prácu. Je mojím životom a žiaci, tí sú múdrymi priateľmi, ktorí mi čas od času pripomenú, na čom skutočne v živote záleží a ako veľmi blbnem z tých našich „dospeláckych“ hlúpostí. Keď sa s manželkou doma zhovárame, veľmi často použijem slovné spojenie „moje deti“. Vzápätí sa na seba usmejeme a ja musím vysvetliť, či skutočne vravím o tých našich „prďolách“, alebo myslím deti zo školy.
Dnes popoludní sa odohral krátky, nerovný boj a ja som stratil priateľa. Som porazený. Vlastne, nie len ja. Otec, mama i dieťa. Egoizmus nepozná víťazov, len porazených. Stále však vo mne tlie iskierka nádeje, že za krátkym stretnutím našich osudov nie je napísaná bodka.
Pre zatiaľ sa však s Tebou chlapče lúčim a prajem Ti veľa svetla počas tmavých dní na úteku. Tvoj (bývalý) učiteľ.
