Bol máj 1989 a ja som spolu s niekoľkými spolužiakmi vchádzal do školy. Na chodbe stála súdružka učiteľka a znudene vykonávala dozor. Keď som ju pozdravil, zbystrila a čudne sa na mňa zadívala. O pár minút ma zháňala triedna, vraj sa mám okamžite dostaviť do riaditeľne. Dostavil som sa. Okrem súdružky riaditeľky tam bola ešte dozorkonajúca súdružka učiteľka. Spustila sa lavína. Vraj ma zo školy uvoľnili na reprezentáciu Československej socialistickej republiky v zahraničí a nie na provokácie. Nechápal som, o čom to hovoria, a tak som len mlčal a počúval. A oni len chrlili, vraj ako si to môžem dovoliť, takú provokáciu, vraj mi dajú okamžite dvojku zo správania, alebo aj trojku, vraj prečo sa po návrate zo "západu“ musím takto vyobliekať a upozorňovať na seba. Pri slovách „takto vyobliekať“ ukázala súdružka učiteľka na moje nové bermudy a ja som pochopil. Celé to trvalo asi pol hodiny a pamätám si len toľko, že som sa ich veľmi bál.
Už nikdy nechcem mať taký strach a nechcem ani to, aby mali strach moje deti, až si oblečú do školy pestrofarebné bermudy...
...s úctou venované všetkým, ktorí v novembri 89 prišli na námestie a povedali: "Dosť!"
