"Nech sa páči, Nota Bene," oslovuje každého okoloidúceho chrapľavým hlasom. Prichádzajúci reagujú rôzne. Niektorí sa tvária, že ho nevidia, iní odzdravia, no časopis odmietnu. Sú aj takí, čo ho obídu veľkým oblúkom.
Tesne pred ôsmou vezme tašku a vykročí smerom k svojej triede. Dnes ho čaká neľahká úloha. Chcel by svojim (m)učencom vysvetliť, že neradno posudzovať ľudí iba na základe výzoru.
Na koberci sme presedeli dobrých štyridsať minút. Rozprával som im, ako som robil smetiara a chodil v starých monterkách...stále som to bol ja. Nuž a o pár mesiacov neskôr som dohadoval na snobskom večierku US ambasády s pánom veľvyslancom svoj najnovší projekt...a zase som to bol len ja...a rozvážal som pivo a hral a spieval v bare, rozhodoval finále majstrovstiev sveta, grcal po neuveriteľne náročnej nočnej vo Volkswagene... Vždy som vyzeral ináč...ALE STÁLE SOM TO BOL JA.
Už je to dávnejšie. Na ČT som zaznamenal dokument o človeku, ktorý vyhral olympiádu(aspoň myslím, že to bola olympiáda, ale možno to boli i majstrovstvá sveta :o) a na staré kolená skončil ako bezdomovec... Bohvie, koľko ľudí naň denne pozeralo "z výšky"... koľkí blázni ním poŕdali, pričom nemali ani šajn o tom, KOHO stretli. Nerobme rovnakú chybu ako oni...
S prianím pekného dňa sa s vami všetkými lúči "jednodenný" predajca Nota Bene:
Ps: Neľakajte sa, na fotke je moja mamina :o)))
