(Všetky de, te, ne, le, di, ti, ni, li v priamej reči mojich bývalých žiakov čítajte tvrdo - po trnavácky, neeeee?)
„Pán učitel(tvrdo! : ), my by sme chceli s vama zase ít na stanúvačku. A mohli by sme si pred tým aj futbal zahrat, ako za starých časú.“
Prišli v sobotu a v tom najväčšom horku (teplomer ukazoval 35 stupňov) sme odohrali plánovaný zápas... Keď som ich ešte učil, hrali sme celoročnú ligu (v horku, v búrke, v snehu, všetko jedno : ), na záver ktorej porazení pozvali víťazov na kofolu.
O dve hodiny neskôr sme si nad Račou rozložili tábor.
Zotmelo sa a chalani rozprestreli karimatky okolo ohňa.
„Pán učitel, podte si tiež lahnút medzi nás.“ Hneď na začiatku som im navrhol tykanie, ale ošívali sa a tvrdili, že to je divné a že: „to asi nepójde, pán učitel.“ : )
Ležali sme na karimatkách, pozerali na hviezdy a oni sa ma pýtali na Boha, na sex, na DaVinčiho kód a na všeličo možné (chvíľami až nemožné : ).
Ležiac medzi nimi som zaspal. Keď som sa zobudil, boli ešte hore. Slušne som im vysvetlil, že postarší človek už nie je na ponocovanie a pobral som sa do stanu, kde už spinkala Viki (ona totiž bola s nami aj vtedy dávno, mala iba dva roky - Chalani trvali na tom, že stanovačka musí byť čo najviac podobná tej vtedajšej : ) S úsmevom prijali moje vysvetlenie a ďalej sa poctivo venovali ponocovaniu. Vydržali až do rána, i keď bolo zjavné, že ich to stálo mnoho síl. Vedel som, že vydržia. Rodia sa z nich muži, ktorí chcú dostáť svojim slovám.
Lúčime sa. Sme unavení, ospalí a smradľaví od ohňa...a sme priatelia. Tento pocit si navždy zapamätám, lebo vo mne kričí: Je supeeeeeeeer, že si učiteľ!
...Vďaka chalani...
