Skôr, než som si uvedomil, do čoho sa to púšťam, ocitla sa mi v ruke maňuška a pýtala sa deciek, kto sa ako volá a tiež ich učila zdraviť. No a potom som sa zrazu videl, ako pochodujem. Deckám viac nebolo treba a začali pochodovať tiež. Po chvíli sme už zase sedeli a chvíľu šepkali, potom zase hučali. Trochu sme pospievali, keď v tom sa gitara rozladila a mne napadlo, že by sme si mohli namiesto hudobného doprovodu brnkať po ušiach. A potom sme skandovali ako praví futbaloví fanúšikovia a potom...
Vykričaný a upachtený sadám do auta a sám pre seba konštatujem, že je zrejme celkom jedno, či človek (m)učí dospelákov, puberťákov, alebo malých šušňov. V konečnom dôsledku to vždy sľubuje veľa zábavy (jazykom našich dcér by sa dalo povedať, že to sľubuje riadnu haluz :)
- - -
Dodatočne mi napadá ešte jedno poznanie...nech už budem v živote robiť čokoľvek, nejaká časť zo mňa zostane doživotne (m)učiteľom a kedykoľvek sa dostanem pred hordu poznaniachtivých jedincov, postačí len siahnuť do tajného "šuplíku" a... :)))
