"Asi takto. A teraz mám pre vás jednoduchú úlohu. Napíšte mi odkaz. Stačí krátky. Alebo viete čo, stačí iba pozdrav. Ale ruky nechajte za chrbtom:)"
Po chvíľke prekvapenia sa viacerí študenti pustili do písania a...
a zvládli to... "Tak priatelia, keďže som prišiel predstaviť projekt, ktorý kladie veľký dôraz na neformálne vzdelávanie, rozhodol som sa pre túto malú neformálnu ukážku, ako vám ukázať obrovský dar, ktorý máte a ani si to neuvedomujete. Vaše ruky...
- - -
"Kedy si išiel spať?" pýtala sa ma Baška, keď sme sa ráno pred mojim odchodom do Trenčína stretli pri káve. "Okolo druhej?" "A to čo si robil do druhej ráno?" zhrozila sa. "Kreslil som. Mal som pocit, že to minule nebolo ešte stále dosť názorné. Tak som trošku upravil ten Power Point, pripravený na dnes :)"
- - -
Po úvodnom neformálnom pozdrave "bez rúk" teda predstavenie KomPraxu v Trenčíne...za pomoci Janka a Marienky a trošku aj obrazu s Monou Lisou :)
Najskôr tu máme Janka a Marienku, pred ktorými je na zemi spadnutý obraz. Oni však tento problém nevidia, čo je logické, lebo majú zakryté oči. Nedokážu identifikovať problém :)
Oči im teda odkryjeme a oni už dokážu identifikovať problém, no nedokážu problém riešiť, lebo nemajú dostatok zručností (kompetencií) - ich ruky sú neschopné pohybu, asi preto, že sú zviazané pravým kovbojským lasom :).
Rozviazali sme Jankovi a Marienke ruky, čím sme im ich uvoľnili a obe deti už teda nie len vidia (dokážu identifikovať problém), ale majú aj dostatočnú zručnosť (dostatok kompetencií). No na zavesenie obrazu (vyriešenie problému), im ešte čosi chýba. Chýbajú nástroje.
Zostala teda posledná úloha - naučíme Janka a Marienku umeniu - získať nástroje (či financie) - napísať projekt. Už teda dokážu identifikovať problém, majú nie len kompetencie na jeho vyriešenie, ale aj nástroje. Ak si pozorne pozrieme nástroje, vidíme okrem kladiva a klinca aj ceruzku. Ide o to, že mladí ľudia nemusia chcieť riešiť len nejaké veľké spoločenské problémy, ale aj svoje malé sny a nápady. No a naša Marienka skrátka snívala, dokresliť Mone Lise vyplazený jazyk :)
A prichádza seriózna fáza - rokovania za okrúhlymi stolmi :). Rokovania so zamestnávateľmi a školami, aby uznali, že kompetencie získané v takomto procese sú pre nich zaujímavé a budú na nich prihliadať, až budú v budúcnosti hľadať zamestnancov/študentov, pretože veria, že Janko a Marienka sú fakt dobrí a im sa budú hodiť takíto žiadatelia.
Janko a Marienka si zo svojho projektu spravili video a prihlásili ho do súťaže krátkych videí, kde sú najlepšie videá prezentované v televízii s celoslovenskou pôsobnosťou. Prečo? Jednoducho sa snažia odprezentovať svoju skvelú prácu a tiež sa učia umeniu - "vedieť sa predať" na trhu práce :)
Janko a Marienka skončili školu a prišli na pohovor. Zamestnávateľ našiel na našej stránke databázu absolventov, klikol na číslo, uvedené v ich CV-čkach a zistil, akí sú šikovní a čo všetko dokážu (VIDIA problém, VEDIA ho riešiť, MAJÚ na to nástroje a ty kokso, ešte sú aj kreatívni!). A ako inak, zamestnal ich :)
...za poslabšie grafické prevedenie sa ospravedlňujem, ale hádam mi bude slúžiť ako poľahčujúca okolnosť, že sa u mňa po skončení prezentácie zastavili viacerí adepti na osud Janka a Marienky a pýtali sa na to, či ono a vraj by sa radi zapojili :)
Na margo mojich výtvarných prejavov...už je to pár rokov...v čase, keď som ešte (m)učil, prišla mi pani zástupkyňa na slovenský jazyk na hospitáciu. Po skončení hodiny ku mne podišla a vraví: "Tá slovenčina bola super!" Potom sa porozhliadla po triede, kde viseli výtvarné práce mojich žiakov (zjavne si ich kvalitu spojila s kvalitou umeleckého vedenia vyučujúceho :) a dodala: "Nabudúce prídem na výtvarnú výchovu!"
