Práve vo chvíli, keď som sa zhováral so spomínaným starším pánom, opierajúc sa o lopatu, spýtala sa moja kolegyňa vnútri v sále približne osemdesiatich študentov, či si pri príchode do školy všimli nejakého človeka, ktorý odhrabával sneh. Všimli si asi desiati.
To, čo som rozbil lopatou, bolo následne treba aj pozametať, aby sypký sneh nepošliapali ďalší okoloidúci.
"Ako bol ten muž oblečený? Koľko mal rokov? Ako vyzeral?" prichádzali ďalšie otázky, no len málokto vedel odpovedať..ako málo si my, ľudia, všímame obyčajných ľudí, ktorých denne stretávame...
"Ozaj, je ten muž tu, v sále?" pýtam sa s nevinným úsmevom Mony Lisy :)
Trošku sme sa na úvod rozohriali spolu s Albertom Tombom :)
Sranda, ak človek sedí oproti študentom, zvolá: "Zákruta vpravo!" a nahne sa doprava, polovica z nich sa nakloní doľava :)
Na jednej ruke vystrčíme ukazovák a na druhej palec. A teraz to poďme prehadzovať :)
Pochytáme sa za ruky a prvý zakričí "Aaaaaaaa" a stisne ruku susedovi. Ten sa pridá a potom ďalší a ďalší a o chvíľu hučí celá sála. Hotová pakománia :)
Sme rozohriati a tak je čas, začať sa baviť o tom, prečo sme tu. Peťo nám rozpráva o svojom projekte a nezabudne spomenúť, čo všetko sa človek naučí, keď zorganizuje futbalový turnaj. Jasné, že bolo treba veľa KOMUNIKOVAŤ, VYBAVOVAŤ, MANAŽOVAŤ prácu viacerých ľudí, PREZENTOVAŤ a veľa iných vecí.
Na workshope sme sa dozvedeli, že sú tu šiesti smrteľne chorí ľudia. Liek však máme len pre jedného. Koho z nich zachrániť? Porada :)
Ešte doplnenie niektorých informácií.
V tejto aktivite sme sa naučili, že v rozhodovaní musí byť človek obozretný. Zvlášť, ak človek nemá všetky potrebné informácie. Jasné, že aj komunikácia v rámci skupiny dostala zabrať :)
- - -
Dozvedel som sa, že študenti nemajú príliš v obľube povojnovú slovenskú literatúru. Dôvodom je, že sa musia učiť celé state o autoroch a ich dielach naspamäť. Rozhodol som sa pre Dominika Tatarku a jeho Farskú republiku...
..."Bolo to práve v čase, ktorý opisuje knižka. Záťah na Židov sa vydaril. Pobrali vtedy z jediného "baráku" veľa žien a zavreli ich do nejakého domu. Takto "pripravé" čakali na transport. Ako vravím..záťah sa vydaril.. Tesne pred odvozom sa tam zjavil nejaký biskup, či dokonca arcibiskup a odviedol ich odtiaľ... Schyľovalo sa ku koncu vojny a jeden z posledných deportačných vlakov opustil stanicu. Neviem koľko v ňom bolo ľudí a neviem ani to, čím sa títo ľudia previnili, že ich fašisti poslali na smrť. Vlak, ktorý sa zastavil na noc v akejsi stanici, prepadli partizáni a niekoľkým zajatcom sa podarilo ujsť. Nevedeli, kam utekajú. Každopádne museli zmiznúť skôr, než prídu posily. Po ceste narazili na starý kostol. Skryli sa v ňom. Keď celí vyčerpaní hľadali nejaké občerstvenie, našli fľaše so zvláštnym rôsolovitým obsahom. Pravdepodobne išlo o víno, lebo keď si ho nakrájali a zjedli, opili sa...
...oba tieto príbehy sa skutočne stali...Viem to, lebo medzi tými ženami v dome, bola moja stará mama a medzi zajatcami vo vlaku, môj starý otec..."
Viac som zo seba nedostal ani slovo. Prišlo mi zle. V triede nastalo hrobové ticho. Neviem, ako je to možné, ale pozeral som na seba a na ohromených študentov niekde zhora. Videl som barokový obraz na ktorom stál učiteľ uprostred svojich žiakov a pomedzi nich sa mihali drsné vojnové obrázky. Trvalo to milióny rokov...
Napokon som sa riadne nadýchol a prušil mlčanie:"Knihy nie sú o životopisoch autorov, ani o stručnom obsahu. Ani o krásnych zvratoch a opisoch...Knihy sú príbehy, plné radosti a šťastia a bolesti a utrpenia. Čítať knihu znamená prežiť príbeh."
"Dnes sa poďme pohrať s reklamou. Pozitívnou a negatívnou. Vezmime si spomínaného Dominika Tatarku. Prvá skupina má za úlohu pripraviť reklamu, ktorá ma presvedčí, aby som si knižku prečítal. Druhá naopak antireklamu, teda aby som tú knižku nikdy nevzal do rúk :)
"Fakty z minulosti, ktoré môžu zmeniť vašu budúcnosť. Táto kniha je cestou k úspechu a šťastiu" :)
Aj plagát sa zjavil na tabuli :)
"Tatarkovi odzvonilo! Ak si sa v živote nenudil, prečítaj si Farskú republiku od Dominika Tatarku!"
Prečo sme to všetko robili? Aby sme si precvičili komunikáciu, spoluprácu, kreativitu.. Je čas na pauzu a obed :) Zase sme sa ocitli v hlavnej sále a ja som na nich kričal: "Dovidenia v pekle, priatelia!"
Dobre rozbehnutí z workshopov a dosýta napapkaní z Pekla...čas na diskusie, nemyslíte? :)
Diskusia začala tréningom. Prvá skupina obhajovala názor, že je lepšie, aby sa študenti maďarského gymnázia učili bežné predmety po maďarsky. Druhá skupina naopak hľadala dôvody, prečo by sa mali všetky predmety okrem maďarčiny učiť po slovensky. Úlohou bolo hľadať argumenty a slušne diskutovať. Bez urážok a nadávok (inak myslím, že toto cvičenie by sa zišlo aj viacerým diskutérom na blogu.sme :)
Po skončení "tréningu" (mimochodom veľmi zaujímavého :), sme sa začali baviť o tom, ako sú pripravení študenti do praxe, čoho sa najviac v budúcnosti obávajú, ako by sa mohli lepšie pripraviť oni sami...
Na záver ešte prezentácie, čo sme sa na dopoludňajších workshopoch naučili..
Kreativita a spoločná práca...
Študenti tancujú a spievajú, že "Spolupráca" :)
"A okrem spolupráce aj komunikácia a tím a kreativita a ..." hlásil stredový hráč :)
Z nariadenia ministerstva školstva z 1.4.2012: "Spätná väzba od študentov nesmie zabrať plochu väčšiu, ako 5 cm štvorcových," vravím a som zvedavý, čo na to študenti :)
Najskôr sa snažili postaviť vežičku, ale nedarilo sa (Nuž, uložiť 80 papierikov, to je proti fyzikálnym zákonom :)
Mám nápad, zvolal ktosi :)
Čo tu tí Maďari vlastne chcú? Po dni strávenom so študentmi Gymnázia Hamsa Selyeho v Komárne myslím, že chcú chodiť do školy, zabávať sa, stretávať priateľov, chodiť do kín, alebo na diskotéky. A o pár rokov začať pracovať, založiť rodiny, vychovávať deti, najlepšie, ako dokážu a...no veď viete...celkom normálne žiť ako všetci ostatní obyvatelia Slovenska...
Bol to pre mňa ťažký, ale veľmi pekný deň, za ktorý by som rád poďakoval...
... študentom, ktorí prejavili nesmiernu dávku empatie a citlivosti...
... učiteľom i vedeniu Gymnázia Hamsa Selyeho v Komárne... ktorí sa nezľakli netradičnosti ponúkanej aktivity...
... Radke, Bobe, Magde, Gabike, Edovi, Peťovi a Andrejovi... za všetko :)
Adios a dovidenia 14.2. 2012 v Prievidzi, priatelia :)
