Daniel Hevier, 6. december 1955 Bratislava. Detstvo prežil v Prievidzi, kde absolvoval aj gymnázium. V štúdiu pokračoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (estetika a jazyk slovenský). Počas vysokoškolského štúdia sa zamestnal ako redaktor literárnej redakcie v Slovenskom rozhlase. Po absolvovaní vojenčiny bol niekoľko rokov na voľnej nohe ako profesionálny spisovateľ. Krátky čas pôsobil vo vydavateľstve Mladé letá, po r. 1989 ako šéfredaktor. Od roku 1991 vedie vlastné vydavateľstvo HEVI, v ktorom vydal do dnešného dňa vyše 100 titulov.
Keď som Vám napísal prvýkrát mail, netušili ste, že nejaký ušatý Králik vôbec behá po svete. Napriek tomu ste mi ešte v ten deň odpovedali. To bežne odpovedáte takým neznámym niktošom?
Ja som tu na to, aby som načúval neznámym. A nikto nie je niktoš, iba Mr. Nick Tosh, ale ten sa mi neozval. Môj obľúbený profesor slovenčiny na prievidzskom gymnáziu sa volal Králik, moja obľúbená Alica sa dostane do Krajiny zázrakov vďaka Bielemu králikovi a nezabudnite, že som napísal knižku básní pre deti Kráľ naháňa králika. Nakoniec som dolapil aj Vás a zbierka je kompletná.
Kdesi som čítal, že si na potlesk príliš nepotrpíte. Ako mi teda vysvetlíte svoj šibalský úsmev pri potlesku, ktorý ste zožali za svojho „Učižiaka“?
Ja že si nepotrpím na potlesk? Ja som potleskubažný, potlesk je môj chlieb i klobása zároveň. Potlesku nie je nikdy dosť, pravda, ak to nie je potlesk jednou dlaňou po tvári.
(Dano v letnej záhrade, Viki Králička)
Prečo sme prehrali futbal s Arménskom? Mohol za to brankár, či obrancovia?
Naozaj sme boli slabí ako Mucha, ale futbalisti za našu prehru nemôžu. Môže za to publikum, slabo povzbudzovalo, slabo držalo palce, slabo podporovalo svojich hráčov. Inak, je to symptomatické pre celé Slovensko, nielen pre futbal. Máme šance, ale nedávame góly. Všade a vo všetkom.
Neviem, či to je dobre, alebo zle, ale v skutočnosti vyzeráte celkom tak isto, ako na fotografii vo Vašej knihe. Nikdy sa Vám to nezdalo čudné?
Neviem, už dávno som sa nevidel.
(Dano v nejakej show aj s mikrofónom pri ústach, Veve Králička)
Poézia, próza, eseje, básne pre deti, rozprávky, preklady, autorské antológie pre dospelých i deti … Vo vydavateľstve Hevi ste vydali viac než 100 titulov. Musíte uznať, že to je nekresťansky veľa. Čo mi poviete na svoju obhajobu?
Ako vieme, kvantita, hoci to znamená veľa, ešte neznamená veľa. Ale štatistiky nám hovoria, že z väčšieho množstva je väčšia šanca, že bude niečo lepšie ako dobré.
(Foto archív D.H.)
Odjakživa ste pre mňa boli spisovateľom, ktorý píše knižky. Ale kvôli tomuto rozhovoru som si Vás prelustroval a pozerám ako pukes. Vy si veselo píšete texty piesní, divadelných a rozhlasových hier, libretá muzikálov, filmové a televízne scenáre, scenáre pre multimediálne projekty, spolupracujete s rozhlasom, televíziou, prekladáte z angličtiny a akoby sa nechumelilo, mali ste aj svoje rozhlasové relácie a autorské stránky v novinách. Myslíte, že taký nadľudský výkon je vhodný, veď si predstavte, ako sa pri tom môže cítiť taký obyčajný smrteľník. Tak čo s tým spravíme?
Je to tým, že som začal písať veľmi skoro – už v pätnástich rokoch, a že som si svoj život zariadil tak, aby som nemusel najlepšie roky stráviť makačkou pre nejakého cudzieho kapitalistu. No a keď pracuješ štyridsať rokov desať i viac hodín denne, niečo po tebe už zostane.
Pohádali ste sa niekedy s Bohom?
Tak dávno, že si to už ani nepamätám, alebo nechcem pamätať. V posledných rokoch sa s Bohom usmievame, smejeme, spievame, mlčíme, plačem mu do dlaní, rozprávame si príbehy, dosť často ho oslovujem tatíčko a ako odpoveď cítim, že ma nesmierne miluje. Veď som jeho dieťa.
(Foto archív D.H.)
Ako ste sa zoznámili so svojou nežou?
Našiel som ju v rozhlase, kde som praxoval ako študent. Volali ju Rozprávková Maruška, a takou aj ostala.
Jedna otázka od mojej dcéry Verušky: Prečo sú na svete osy? (Na vysvetlenie – Veve sa ôs neuveriteľne bojí, minule pobehovala na Seneckých jazerách ako splašená sardela a tá osa, tá Vám za ňou lietala, akoby z toho mala srandu :)
Na svete sú osy
aby sme nechodili bosí.
(Danovi za tie osy :)
Mohli by ste, prosím, napísať niečo aj Vikuške (to je naša staršia). To je jedno čo, skrátka niečo, aby jej nebolo ľúto :)
Milá Vikuška, môžeme si potykať? Skvelé. Odteraz si pre mňa Tykuška.
(Danovi za to potykanie :)
A teraz ešte mojej sneŽienke a nášmu psovi nejaké vianočné želanie. Prosím, prosím, pre pokoj v rodine:)
Nech je pre vás Dávid kráľ, aj keď je iba Králik.
Keď som tam vyššie vymenúval tie Vaše činnosti, celkom som zabudol, že ste aj MeGastaR - učiteľ. Pre pána kráľa, to sa Vám ako stalo?
Na staré kolená som pocítil prudkú túžbu po ďalšom vzdelávaní. A keďže na žiaka som bol už pristarý, vymyslel som si dizertáciu, aby som mohol učiť a najmä učiť sa.
Čo ste sa naučili ako učiteľ?
Že najkrajšie dobrodružstvo je vzdelávať seba sa a učiť sa až do... smrti mozgových buniek.
Všade vykrikujete, že neformálne a zážitkovo učiť, je super. Prečo si to myslíte?
Pretože je to najbezbolestnejšia, najľahšia a najefektívnejšia metóda. To, či si prežiješ a nažiješ, ti nikto nevezme.
(ZáDa= Zádumčivý Dano, Veve Králička)
Ste taký rozhľadený a šikovný človek a predsa podporujete projekt s tak divným a hranatým názvom – KomPrax. Ako to mám chápať, ide o nejaký omyl?
KomPrax je sympatické slovo, na prvé počutie znie mi ako Sakumprask.
Čo by sa mohli decká v tak divnej veci (rozumej v kompraxe) vôbec naučiť?
Ak by ste naučili ľudí iba jednu vec – učiť sám seba sa, stačilo by to. Viac ich nemusíš učiť.
Kam sa vyberiete, až Vám narastú krídla a zvládnete základy lietania?
Základy lietania si osvojujem vo svojich lietajúcich snoch, ktoré sa mi v pravidelných intervaloch prisnívajú. Viem, že je to tréning na chvíľu, keď moja duša odletí z tohto tela a vydá sa na dobrodružnú púť za naším Tatkom.
Vďaka za rozhovor.
Ps: Rozhovor bol autorizovaný a Daniel Hevier vyhodil všetky smiechy v zátvorke.
