Jedného dňa prišiel do ich triedy deviatak a pýtal od slabších detí nejaké sladkosti...vraj aj desiata by mohla byť. Decká bez odvrávania odovzdali „povinnú daň“, ostatní sa len prizerali. Mne nepovedali nič.
Nasledujúci deň sa dve dievčatá nenápadne ponevierali pri dverách, akoby na niečo (niekoho) čakali... Prišiel zas. Cez veľkú prestávku. Vošiel do dverí a ani si nevšimol, že sa obe dievčence veľmi silene a neprirodzene hlasno smejú. (Zrejme by mu ani vo sne nezišlo na um, že išlo o vopred dohodnutý, super tajný signál :o) Keď teda vkročil nešťastník do triedy, hneď za dverami stáli štyria najmocnejší chalani a zvalili ho na zem. Vtom priskočili aj ďalší štyria a priľahli ho (keď to tak spočítam, spolu na ňom mohlo ležať tak 200 kg živej váhy :o). Na záver priskočili obe dievčence, lebo ich „špehovateľská“ úloha stratila opodstatnenie a ručne - stručne milému mládencovi vysvetlili, že v tejto triede nemá čo hľadať a pohyb žiakov po škole počas vyučovania nie je dovolený. Keď ho konečne pustili, utiekol a do našej triedy sa nikdy viac nevrátil.
Všetko som sa dozvedel celkom náhodou až oveľa - oveľa neskôr. Nepovedali mi to, lebo poznajúc moju pacifistickú povahu, sa báli, že by som im teto spôsob riešenia zatrhol :o).
