Sedia predo mnou a mlčky čakajú, čo sa bude diať.
Prechádzam pomedzi lavice a každému dieťaťu ukážem jeden zo štyroch rohov v triede, kam má ísť. Kritériom pre triedenie bola farba očí a to, či ide o chlapca, alebo dievča. V rohu pri umývadle sú modrooké dievčatá, ktoré som vopred „odsúdil“, iba preto, lebo sú modrooké dievčatá(ešte o tom nevedia).
Deti sú usmievavé, majú radosť. Vždy sa veľmi tešia, keď hráme nejaké hry...
Prvé tri skupiny dostali jasné zadania, ktoré poľahky splnili. Štvrtej skupine som povedal len akúsi nezrozumiteľnú skomoleninu. Keďže mi nerozumeli, nenapísali v podstate nič. Keď deti prečítali svoje riešenia, pričom štvrtá skupina zjavne ako jediná úlohu nesplnila, oznámil som:
„Hra skončila. Dievčence zo štvrtej skupiny nesplnili úlohu, no nie preto, že by boli horšie. Skrátka som ich vopred odpísal. Dostali zlé zadanie, lebo to sú modrooké dievčatá a ja som sa dnes "akože" rozhodol, že moodrooké dievčatá sú menejcenné. Viete, toto bola len hra, iba akože, ale nie je to tak dávno, keď boli ľudia kvôli čomusi podobnému mučení a zabíjaní. Takéto prenasledovanie a vyvražďovanie určitého spoločenstva ľudí sa nazýva holokaust..."
Deti teraz pôsobili veľmi smutne, no naďalej pozorne počúvali. „Počas druhej svetovej vojny boli v koncentračných táboroch zavraždené milióny ľudí...milióny Židov, Rómov, postihnutých bolo zabitých bez akéhokoľvek dôvodu, teda okrem jediného... že boli Židmi, Rómami, či postihnutými...“
...na podrobnosti zo spôsobu deportácie a ani zo života v koncentračných táboroch som si netrúfol...
„Možno si poviete, že to predsa neboli vaši známi, ba ani rodina, tak to nie je až také hrozné.“ Podišiel som k magnetickej tabuli, na ktorej bol magnetkami prichytený postrihaný plagátik.
„Ja myslím, že to hrozné je.“ Zavolal som modrooké dievčatá k tabuli a každá si vzala jeden ústrižok. Pekný plagát sa razom zmenil na akúsi neforemnú a nepeknú patlaninu...
"Aj dnes sa nájdu medzi nami ľudia, ktorí myšlienky holokaustu považujú za správne a dokonca v ich mene zabíjajú...možno ste zachytili prípad, zabitého študenta Daniela Tupého, či situáciu spredvčera, keď dvaja mladíci, kričiaci: „Židia do plynu,“ napadli rabína a jeho syna...
„Čo je ale najstrašnejšie? Napriek tomu, že sa to mnohým ľuďom nepáči, mlčia...
...dnes to boli modrooké dievčatá, čo ak to nabudúce budú tmavookí chlapci...
Paľko, prosím, prečítaš nám, čo je tu na tričku napísané?
