„Ďakujem, to nevadí, že máte menej, dáte mi nabudúce.“ Vzal bankovku a podal dcérke časopis. „Ale, to predsa...“ Nevedela, čo povedať, no on sa len usmieval. „Nabudúce...dobre?“ Žena opätovala úsmev, vrátila časopis a odišla. (Na tú dvacku, ktorú mu pred tým dala, tak nejako/naschvál? "pozabudla" :o)))
O pár týždňov neskôr šla na kontrolu a opäť ho tam stretla. Tentokrát bola pripravená :o). Vytiahla „päťdesiatku“ a požiadala o jeden časopis. Keď jej chcel vydať, odmietla. S úsmevom, ktorý sa len tak nevidí, mu zaželala krásny deň. Než však stihla odísť, ozvalo sa jej za chrbtom: „Tak ja vám teda prajem, nech ten váš deň, je ešte krajší, ako môj.“...
Ps: Tento príbeh sa odohral na Antolskej (Nemocnica sv. Cyrila a Metoda v Petržalke). Ak pôjdete náhodou do tých končín, prosím podporte toho sympatického pána kúpou Nota Bene, lebo tých "ešte krajších dní", nie je v našich časoch nikdy dosť :o)))
