Rád cestujem s deckami mimo školy, lebo nám uvolnenejšia atmosféra umožňuje poklebetiť o živote a tak. Cesta na Bradlo je dosť dlhá a tak postupne preberáme všetko, čo nás trápi :o) Práve, keď sa dostávame k téme - rodičia, ozve sa mi spoza chrbta „malá“ Terezka: „Pán učiteľ, mne je zle...“ A len čo to dopovie, už sa jej aj zadarí povracať seba i spolužiačku (ktorá sa mimochodom tiež volá Terezka, ale tej hovoríme – „veľká“, lebo už je takmer tak vysoká ako ja :o).
Konečne sme hore na Bradle. Niektorí si posadali na lavičky a začínajú jesť, ďalší zas pobehujú okolo. Odrazu som svedkom zvláštnej scény. „Fúj, ona grcala,“ hovorí ktorýsi chmulino z mojej triedy a ktosi ďalší mu pritaká. A „malá“ Terezka ticho plače. Skôr, než som stihol nejako zareagovať, ozvala sa po jej boku „veľká“ Terezka: „Čo sa jej posmievate, čo ste šiši, veď ona za to nemohla. O chvíľu sa to vysuší a bude dobre.“ Vzala „malú“ menovkyňu okolo ramien a odkráčali bokom.
Terkin príhovor zjavne zabral, lebo malú chvíľu sa už všetky decká, vrátane „malej“ Terky, spolu jašili a na „autobusovú nehodu“ si nik nespomenul. Možno sa vám to zdá banálne, no detský kolektív dokáže byť krutý a nie je ľahké postaviť sa na obhajobu niekoho „utláčaného“ proti silnejším... Pre mňa je od dnes „veľká“ Terezka skutočne „Veľká“...
...
U nás v škole sa obvykle dáva riaditeľská pochvala ako ocenenie za úspešnú reprezentáciu na tej či onej olympiáde prinajmenšom v okresnom kole. Mám taký pocit, že sa toho roku pokúsime rozšíriť rady ocenených aj o malých „veľkých“ hrdinov. Tak nám držte palce...
