I tak še dá...
...Volám sa Martin Noha," už len štyridsaťšesťkrát, pomyslí si malý Maťko a hlasno odfúkne... Pani učiteľka pozrie na Maťka spod prísnych okuliarov: "Len pekne píš, aspoň si budeš do budúcna pamätať, že sa máš na písomnej práci podpisovať celým menom a nie M.Noha!"
I tak še dá...
"Podpíšte si písomky," vraví učiteľ a prechádzajúc sa po triede sleduje, ako sa jeho krpatí druháci podpisujú. "Leoško, Jojo, Tomino, Kika, Teri, Dori, DavidK (Davidov je to tiž v triede viac :o)..." "Hmmmm, super, keď teda sme, poďme na to..."
- - -
I tak še dá...
"Za tri neskoré príchody, máte neospravedlnenú hodinu, za desať neskorých príchodov máte dvojku z chovania a za pätnásť, bude trojka!" zakončila nemilosrdne ich triedna, pozrela na hodiny a zistila, že už je štvrť na deväť...
I tak še dá...
Je ráno, o päť minút osem. Decká sa pomaly zbierajú v triede. Ešte ktosi chýba a tak sa ostatní hrajú. Krátko po ôsmej, keď je trieda kompletná, vyberie sa do zadnej časti miestnosti, kde sa tak, ako každé iné ráno všetci usalašia a pár minút klábosia o živote, čo sa komu stalo, čo komu vyparatili rodičia a kto sa na čo teší...skrátka len také klábosenie. Môže byť sotva krátko po štvrť na deväť, keď sa všetci s úsmevom poberú do lavíc a začínajú pracovať...
- - -
I tak še dá...
"Písomku budeme písať až na budúci týždeň, keď si riadne preopakujeme..." O deň neskôr..."Týždenníci, rozdajte tieto zadania. Každý si všetko zatvorí a začne pracovať. Na tvári pani učiteľky sa objaví víťazoslávny úsmev, ktorý vraví: "To som vás zase raz dostala. Iste som nejedného PRISTIHLA na hruškách..."
I tak še dá...
Matúš vždy písal otrasne. To bolo zakaždým: "Matúško, skús písať trochu pomalšie," alebo "Skús trochu väčšie písmenká"...až raz... Či to bolo počasím, alebo nejakými vibráciami vo vzduch, alebo sa Matúško skrátka len dobre vyspal, to nik nevie, isté však je, že sa mu v ten deň podarilo na písaní podať uctyhodný výkon...Na druhý deň, keď učiteľ rozdával opravené zošity, zjavil sa mu na tvári šibalský úsmev, ktorý vravel: "Teraz som ťa dostal, už si môj, konečne som ťa PRISTIHOL!", Matúška pozval pekne krásne dopredu a riadne ho vychválil a akoby to nestačilo, vykračuje si zvesela pomedzi žiakov, aby každému z nich ukázal ten zázrak. Prekvapení spolužiaci pochvalne a obdivne pokrikujú a Matúško je červený od hlavy po päty. No a od tej doby je Matúš tým najsnaživejším žiakom úplne každú hodinu písania...
- - -
Možno som čudný, ale zdá sa mi normálne, ak sa učiteľ snaží, aby deti boli v škole v pohode, aby sa tešili na každý ďalší deň...skrátka, aby boli deti šťastné...
