Je to krásny pocit, vidieť, že výsledkom permanentného hladu je malé knižné-novorodeniatko...beriem ho do rúk, naslepo otváram...
...Vtedy pri nás pristála vznešená čajka. „Prečo ma hľadáte?" „Ako vieš, že ťa hľadáme?" zarazil som sa. „Veď ani nevieme, ako sa voláš." „My...nehľadáme teba, skôr...odpoveď," dostal zo seba ohúrený Rob. Čajka pôsobila až príliš dokonale na tvora z tohto sveta. „Odpovede na naše otázky sú všade okolo nás, stačí si ich všimnúť," povedala Čajka a pozorovala Borku. „Lenže niekedy sa radšej nepýtame, lebo máme z odpovede, ktorú v hĺbke srdca poznáme, priveľký strach. A volám sa Marek." Teraz sa zahľadela na mňa...
(úryvok z knihy Celkom ako sen)
...
Marek bol priateľ. Najlepší. Bol odo mňa o pár rokov mladší, ale myslím, že omnoho rozumnejší a menej uletený. Spoznal som ho v nemocnici na Hlbokej, kde som v tom čase robil šaša vychovávateľa a on tam prišiel navštíviť bývalého spolupacienta. Počas nasledujúcich mesiacov sme spolu skontrolovali zo tridsať litrov piva, trochu sme sa pozhovárali a potom si jeho bunky spomenuli a rakovina sa vrátila. Potom (ne)zomrel. Pohreb mal na moje dvadsiate piate narodeniny...už je to trinásť rokov...odvtedy som narodeniny neoslavoval. Dnes mám tridsaťosem. Ozaj, až do poslednej chvíle som netušil, že sa v knižke objaví. Prišiel až celkom k záveru, keď som potreboval pomôcť na ceste domov a nevedel som nájsť cestu...a on? On mi povie, že odpoveď poznám, len sa jej bojím. To bol celý on.
Bolo pekné napísať knižku a stretnúť v nej najlepšieho priateľa ;)
