Keď starého otca odviedli, rozhodla sa stará mama, že až sa otec narodí, pomenuje ho po ňom. Pôvodne vybrali spolu so starým otcom iné meno, ale na pamiatku po manželovi, pôvodné rozhodnutie zmenila. Vlak, ktorý sa zastavil na noc v akejsi stanici, prepadli partizáni a starému otcovi sa podarilo, spolu s mnohými ďalšími, ujsť. Nevedeli, kam utekajú. Každopádne museli zmiznúť skôr, než prídu posily. Po ceste narazili na starý kostol. Skryli sa v v ňom. Keď celí vyčerpaní hľadali nejaké občerstvenie, našli fľaše so zvláštnym rôsolovitým obsahom. Pravdepodobne išlo o víno, lebo keď si ho nakrájali a zjedli, opili sa. O tri týždne sa starý otec vrátil domov. Doma ho čakal malý Július.
Schyľovalo sa ku koncu vojny, môj otec mal každú chvíľu prísť na svet a jeden z posledných deportačných vlakov opustil stanicu. Nech by sa nám to zdalo akokoľvek zvrhlé a choré, v tom vlaku sedeli ľudia, ktorí boli odsúdení na smrť len kvôli svojej rase, farbe pleti, vierovyznaniu...
Ps: Prosím, nebuďme ľahostajní lebo...
