Nedávno som v diskusii najväčšej romantičky na blogu, ktorej diskusie sú mimochodom veľmi príjemné a pohodové, zachytil krátku, ale citeľne smutnú, reakciu jedného blogera : „Mňa už si moc ľudí nečíta, som mimo výber...“ Nuž som si ho prečítal : ).
Viete, pre mňa je karma i čítanosť mojich článkov akousi hnacou silou k ďalšiemu písaniu. Nevravím, že to je správne, ale istým spôsobom je to ako odmena, či uznanie, za hodiny strávené písaním na blog. Keď napíšem článok, celý deň sledujem, ako sa môjmu „novému dieťatku“ darí, ako podrástlo, či pribralo (vážim a meriam ho aj niekoľkokrát denne : ), poprípade či nepotrebuje v diskusii trochu nakojiť, alebo ochrániť pred krvilačnými hyenami (Zdravím ťa, Elisabeth : ). (O dodatočnej oprave gramatických chýb, ako slovenčinár radšej pomlčím : ). Bez týchto vecí si svoj ďalší „pôrod“ ani neviem predstaviť : ). Preto, keď som otvoril Jankov posledný článok , zostal som trochu rozpačito (zahanbene?) sedieť. On píše aj napriek nízkej čítanosti a ešte nižšej karme. Je to akoby len rozdával, pričom nečaká odmenu. Je to... skrátka úžasné. A takých blogerov, je tu oveľa viac.
Mnohokrát sa v diskusii (nemyslím len svojej) dočítam vetu: „Klobúk dole“. Dovoľte mi teda na záver povedať: Klobúk dole pre vami všetkými, ktorí píšete aj napriek „čítanosti 32x“ a „novej karme“. Máte môj hlboký obdiv.
Ps: Ospravedlňujem sa adminom i čitateľom. Viem, že som týmto článkom porušil kódex blogera. No pevne verím, že "moje nové dieťa" nespôsobí žiadne hádky, ani rozbroje a snáď ani nebude nepríjemným spoločníkom pre ostatných čitateľov. Preto, ak je to čo len trochu možné, rád by som ho ponechal mimo svojho súkromného blogu. Ak to nejde, budem to samozrejme akceptovať.
