Raz, keď sa z práce vracala unavená domov, uvidela pred vchodom bezzubého starca, zasmušilo sediaceho na invalidnom vozíku. Hneď ako ju spozoroval, vraví: „Mladá pani, kúsok chleba, prosím. Som mrzák a nikto mi nechce dať prácu.“ Nemá rada takéto situácie. Nikdy nevie, či to, čo dotyčný vraví, je skutočne pravda, alebo je to len ďalší povaľač, ktorému sa nechce robiť. „Počkajte tu,“ povedala zastretým hlasom. Rýchlo vybehla hore schodmi, vošla do bytu a zatvorila za sebou ťažké dubové dvere. Boh už ju čakal v obývačke. Vedel, že si nevie rady, no pokojne sedel a nič nevraviac nechal Terezku, aby sa pýtala. „Pane, vonku je jeden muž, žobrák a pýta si odo mňa chlieb. Vraví, že je mrzák, ale ja neviem, či to nie je podvodník. Je správne, dať mu chlieb?“ So zatajeným dychom pozorovala každý Jeho pohyb. Čakala... a milovala Ho... „Áno. Je to správne.“ Myslela si to, vlastne to skoro vedela, ale teraz si je konečne istá. „Vďaka Ti, Pane...“ Schytila bochník, pridala šunku a poďho dolu. Div si na točitom schodisku nezlomila nohu.
V belasých očiach sa zjavila nekonečná vďačnosť. „Ďakujem, nech vám Boh žehná...“ zašepkal a pomaly odchádzal. Keď už bol na rohu so susednou „jednosmerkou“, zazdalo sa Terke, že zrýchlil. Akoby chcel byť čo najskôr z dohľadu. Nedalo jej to a vykročila za ním...
Len pár metrov za rohom, uvidela Terezka dobre známeho muža, ako sa delí s ďalšími dvoma kamarátmi. Zarazilo ju však, že už nesedí na vozíku, ale stojí a na vozík práve dosadá jeho kolega.
So slzami v očiach sa bezhlavo rozbehla domov. Prečo jej len Boh vravel, že je správne darovať mu chlieb. Veď ju ten povaľač klamal a On? On to predsa vedel...“ Zmätená a neschopná sa poriadne nadýchnuť, dobehla konečne domov. Vošla do obývačky. Ešte stále tam bol. Čakal na ňu. Nevravel nič, len sa usmieval. Nechápavo Naňho hľadela. Hodnú chvíľu zbierala odvahu, no napokon sa osmelila: „Tak prečo? Predsa si to vedel.“ „Prečo sa hneváš? Tvoj príbeh dopadol dobre. Hladný ťa požiadal o chlieb a ty si mu ho dala. Čo viac by som si mohol priať?“ Stále ten úsmev. „Ale...“ nedokončila. „Ale oni ťa oklamali a využili tvoju pohostinnosť. To je zase ich príbeh a tebe neprináleží sa s ním trápiť. Snáď len...“ teraz jej hľadel priamo do očí, „ak by si chcela, Boh im to odpustí.“ Zahľadela sa Naňho a pocítila nekonečnú lásku. „Pane? Chcem! Vlastne nie. Prosím.“ „Nech sa stane.“ Poslednýkrát sa usmial, pohladil ju po duši a spokojne odišiel.
