„Konečne sa stmieva,“ pomyslel si Martin a vyletel von. Noc bola jeho jediným priateľom. Tá jediná ho nevysmievala, tá jediná ho milovala práve takého, aký bol, tá jediná ho k sebe zakaždým pritúlila. Na opustenú chalupu ticho zosadol súmrak a v diaľke pomaly mizli obrysy chladného veľkomesta. Pri pohľade na sídlisko, miznúce v ružovkastom horizonte Martinom len tak hrklo. „Jasné, tam sú! Kde inde by mohli byť. Chlapec si ich iste vzal domov. Pôjde za nimi a už nikdy nebude tak sám.“ Bez dlhého otáľania vyrazil. S nikým sa nerozlúčil, ba ani sa len neobzrel. Nemal na to dôvod. Veď jediný, kto o jeho zamávanie stál, bola priateľka noc a tá predsa išla s ním...
„Musím ich nájsť, musím...“ opakoval si najmenej tisíckrát počas dlhej a úmornej cesty. Keď konečne pristál na smrť unavený nad starou mestskou skládkou, pocítil obrovské sklamanie. Mesto bolo omnoho väčšie, ako sa spočiatku domnieval a začínal chápať, že šanca nájsť rodičov je temer nulová. „Nevadí, dokážem to. Nájdem ich.“ Znovu napol krídla a potácavo vzlietol.
Pomaly sa rozvidnievalo a spoza neďalekých vrchov vykuklo slniečko v červenkastom pyžamku. Chcelo ho utešiť a tak ho pohladilo po krídlach. No oheň, ktorý hreje, dokáže aj páliť. Úprimné hladenie sa na motýlích krídlach premieňalo na švihajúce žeravé drôty. „Nech si páli. Dokážem to!“ Letel ďalej. Odrazu ho ako blesk omráčil naftový opar z neďalekej benzínky. Začal padať. Telo mu vypovedalo službu. Padal stále rýchlejšie a rýchlejšie. Z posledných síl ešte roztiahol krídla, aby zmiernil pád. „musím...“myšlienku už nevládal dokončiť. Pristál ľahučko rovno na tankovacom boxe. „Dokážem to,“ mrmlal, plaziac sa z posledných síl. Doplazil sa až na tankovaciu pištoľ. Nevládal ďalej. Zahľadel sa k oblohe a z vysušených úst mu vyšlo: „Matka príroda, vzdávam sa. Nedokážem to. Som len tvoj.“ Od únavy zaspal. Práve v tej chvíli začal postarší zarastený pán tankovať. Martin sa zošmykol na kapotu jeho auta. Tmavozelený jeep vyrazil vpred a Martina prebral prúd čerstvého vzduchu.
O malú chvíľu auto opäť zastalo. Tentokrát pred domom, z ktorého vybehol chlapec s úžasným štrbavým úsmevom. Okamžite si motýľa všimol a opatrne ho vzal. Martin nekládol žiaden odpor. I tak už bolo všetko stratené. Chlapec si to namieril rovno do záhrady, kde motýľa opatrne položil pod mohutný strom...hneď vedľa ďalších dvoch, navlas podobných, možno len o čosi starších, motýľov.
