"Budeme dnes na etike potrebovať počítače? Dáš nám zasa nejakú bojovú úlohu?" spýtal sa David, ktorý chce byť v dospelosti IT špecialistom :o). Pokrútil som so šibalským úsmevom hlavou a vyzval decká, aby si priniesli do zadnej časti triedy stoličky. Začali sme klasicky - niekoľkými akčnými hrami. Keď sme sa dostatočne rozohriali, posadali sme si do kruhu a začal som rozprávať o tom, ako som s bývalými žiakmi ešte vo Vištuku hrával pozemný hokej. Spomenul som vážnu situáciu, keď mi pri hre raz vyskočilo rameno a musel som v tej chvíli úplne veriť svojim žiakom, aby mi mohli pomôcť. Veril som a oni mi pomohli...
„Ak máme spolu fungovať, musíme si navzájom veriť. Občas sa medzi sebou pohneváte a niekedy sa hnevám ja a nakričím na vás, ale stále sme jedna partia! Nikdy neviete, čo sa nám môže prihodiť, keď budeme najbližšie niečo podnikať. A v ťažkých chvíľach treba, aby sme si navzájom mohli veriť. Preto som dnes z domu zobral túto obliečku na perinu." Do jedného na mňa vypleštili oči. "To budeme obliekať perinu?" ozval sa ktosi a v jeho hlase bolo zjavné sklamanie. "Vec je jednoduchá," pokračoval som, nevšímajúc si predchádzajúcu pripomienku. "Každý z nás príde a padne do obliečky, ktorú budeme my ostatní pevne držať. Trochu sa pomrvili, zjavne si neboli istí, že chcú riskovať modriny. „A čo ty, Dávid?“ „Nooooo, aj ja som jeden z nás, takže mi neostáva iné, ako vám dôverovať a zveriť svoj život do vašich rúk.“ „Ale veď ty si ťažký!“ „“Ja viem. Ale i tak vám verím, že ma nepustíte.“
No a potom sme sa nachystali a
padaliiiiiiiii...
ako hnilé hrušky...
Aj sme sa trochu báli,
ale nakoniec to dobre dopadlo. Uf, ale že mi lepilooooo :)
Okamih pravdy...
A šup, 95 kg živej váhy mäkko dopadá do našej (ako som sa neskôr v telefóne od sneŽienky dozvedel) sviatočnej obliečky na perinu.
Dnes som sa na pár sekúnd v triede bál...ale bol to krásny strach...a ešte krajší bol ten pocit, ktorý prišiel bezprostredne po páde...
