O necelých dvadsať minút sa lietadlo pomaly, ťažkopádne dvíhalo z rozjazdovej dráhy. Predpokladný prílet do Madridu – 9:00 stredoeurópskeho času..
Vonku svietilo strohé jarné slnko a let prebiehal presne podľa plánu. Teda až do chvíle, keď sa z maličkého reproduktoru opäť ozval kapitán: „Vážení cestujúci, prosím pripútajte sa...“ Viac povedať nestihol. Lietadlom to prudko trhlo a celý kolos sa naklonil na ľavú stranu. Privrel som oči...a pocítil strach...
...
„Čoho sa bojíš?“ ozval sa ktosi vedľa mňa. „Čudné,“ pomyslel som si, lebo pôvodne bolo sedadlo voľné. S veľkým sebazaprením otváram oči... Je akýsi rozmazaný...ale možno je to spôsobené silným trasením a mykaním celého stroja. „Sranda, skoro by som povedal, že som to ja...“
„Čoho sa bojíš?“ opakoval znovu. „Smrti?“ opáčil som, akože žartom, ale vyznelo to dosť úboho, vzhľadom na môj nezvykle vysoko posadený, hystericky preskakujúci hlas.
Zasmial sa. Ten smiech znel tak veľmi sebaisto a...povýšenecky.
„Nemáš sa čoho báť, smrť predsa neexistuje. Ak toto lietadlo spadne, tvoje telo v ňom síce zhorí, ale duša, duša pôjde do Neba. Si výnimočný, urobil si mnoho dobrého a mnohým si pomohol...a tých pár ľudí, čo si cestou životom zranil...za to si vlastne ani nemohol, vždy si sa predsa snažil len pomáhať.“ Keď z jeho úst zneli posledné slová, uvedomil som si, ako dobre vyzerá, povedal by som - „stopercentne“, akoby ani nesedel v padajúcom lietadle.
Všimol si moje myšlienky...dokonalo sa usmial: „Áno, som dokonalý...som TY!“
Posledná veta, ktorá mnou prešla skrz na skrz, spustila prúd myšlienok...
„Som úžasný, som výnimočný, som dokonalý, som najdôležitejší...som...“ šepkám si predstavujúc si slavobránu pri vstupe do kráľovstva nebeského.
„Nepočúvaj ho! Čo nevidíš, že to je obyčajné klamstvo? Sebaklam hľadajúci štrbinu pre pokušenie? Nechce sa mi veriť, že by si tak ľahko podľahol...“ ozval sa ktosi, koho hlas som už tak dávno nepočul. Naposledy, keď...
Pred očami mi prebehli stovky obrázkov, kedy som zlyhal a niekto kvôli tomu musel trpieť. V periférii života sa nelichotivé obrázky dokonale skrývali a maskovali v záplave mojich „každodenných úspechov“, ale teraz...teraz všetky pokope pôsobili hrozivo a... usvedčujúco. Pozrel som zdrvene na susedné sedadlo a od prekvapenia som stratil reč. Ten, pôvodne dokonalý zjav, sa každou sekundou stával ohyzdnejší a ohyzdnejší...Netvor sa bolestivo zvíjal a vydával stále hlasnejšie, zúfalé kvílenie.
„...tak toto som ja?“ pýtam sa zlomene, hľadiac na netvora. „Áno, aj nie,“ odpovedá pokojne priateľ. „Toto je tá časť tvojho ja, ktorá sa tak často obracala obdivne k tebe, miesto vďaky tam, kde vďaka skutočne patrila. Človek, ktorý sa obracia k sebe, upadá do temnoty, lebo postráda skutočné svetlo. Každý nesprávne použitý dar (talent), znamená krok k priepasti, z ktorej niet návratu.“ „Ale veď,“ chcel som zaprotestovať... „Viem, viem, často si nezištne používal svoje dary pre druhých...lenže o tom som nehovoril. Nesprávne použiť dar znamená i použiť ho pre druhého ku sláve svojej...“ Mlčím, lebo tu niet, čo dodať. Odrazu to lietadlom zase raz poriadne trhlo. Odovzdane zatváram oči...
„What would you like to drink?“ oči prekvapene opäť otváram a sotva pár metrov pred sebou vidím letušku, tlačiacu pred sebou malý pojazdný minibar.
V Madride sme pristali na minútu presne. „Check – out“ bez komplikácii, zostalo už len počkať štrnásť hodín na ďalšie lietadlo, ktoré ma malo dopraviť do La Corune, konečného cieľa mojej cesty. Pôvodne som sa chystal, že nadbytočný čas strávim minivýletikom do centra Madridu, ale zážitok z lietadla bol natoľko zdrvujúci, že som si skrátka sadol na prvú lavičku, kde som zostal sedieť prakticky celých štrnásť hodín. Cítil som sa porazený a veľmi unavený... o tom výbuchu v metre som sa dozvedel až z večerných správ... „Někdy je prohra výhrou.“
...učme sa pokore...
...Blahoslavení chudobní v duchu,
lebo ich je kráľovstvo nebeské...
