Len o niekoľko dní neskôr som doma kopíroval nahrávky z kostola, ktoré sme potom predávali, aby sme získali čo najviac peňazí do zbierky pre vážne chorého priateľa. V škole som už dávnejšie deťom o priateľovi rozprával, keďže s deťmi často hovorím aj iných veciach než len o násobilke, či vybraných slovách. Dokonca sme počas hudobnej aj počúvali časť nahrávok.
Ozvalo sa zaklopanie. Otvorím a vo dverách stojí Lukáš. Nahodil svoj frajerský výraz a vraví: „Pán učiteľ, ja som si prišiel kúpiť jednu tú, onú, kazetu.“ Dosť ma to prekvapilo a popravde, nebol som si celkom istý, či si zo mňa nestrieľa. A tak som mlčal. „Ale ak nemáte, prídem zajtra,“ prerušil ticho. „Ja, akurát jednu dokončujem, tak...“ „OK, počkám tu,“ prerušil ma a so spokojným výrazom tváre sa oprel o svetlozelenú stenu. O malú chvíľu mu podávam kazetu a on mne peniaze. „Tak dík,“ povie a berúc schody po troch zmizne. Zavriem dvere a podídem ku oknu. Chvíľu stojí nehybne pod bránou. Samozrejme len na čas, nevyhnutne potrebný k zapáleniu cigarety.
Ešte dlho potom som rozmýšľal, prečo. Odpoveď nepoznám a asi ani nie je dôležitá, no čím viac nad tým premýšľam, tým silnejšie som presvedčený, že to bolo ako v siedmich statočných, jednoducho: Prišlo mu to momentálne ako dobrý nápad.
Ďakujem Lukáš.
