Jasnovidec...
„Vytvorte dvojice. Jeden z dvojice si spomenie na nejaký zaujímavý zážitok z detstva. Máme?" pýtam sa nevinne. „Hm," dostáva sa mi zborovej odpovede. „A teraz druhý z dvojice povie, aký to bol zážitok," vravím a vychutnávam si pohľady parťákov z Felixa. „A to máme ako urobiť?" Len som mykol plecom a nechal hádať. Jasné, šanca bola malá, temer mizivá a pointa?
„Mnohé problémy, ktoré sa vyskytnú v tímoch, nie sú ničím viac, než komunikačným zlyhaním. Ak nastane akákoľvek situácia, v ktorej sa nebudete cítiť dobre, budete nespokojní, budete mať pocit, že je to inak, ako sme sa dohodli, nešomrite popod fúzy a nečakajte, kým to ten druhý uhádne, lebo nikto z nás nie je jasnovidcom a ako ste videli pred chvíľou, šanca na uhádnutie je takmer nulová ;)
Povinná jazda...
Nasledovali dlhé rozhovory o školskom vzdelávacom programe a bloomovej taxonómii, o projektoch, exkurziách, o mojej králikárni, o hodnotení, o slobode v zodpovednosti, o učebniciach, o tematických plánoch, o deťoch, o učiteľoch, o rodičoch, o triedach, o pomôckach, o hudbe a športe v našej škole a tiež o tom, že túžba naučiť nikdy nesmie prehlušiť túžbu vychovávať...
Lietanie...
Stál som na stoličke a zaváhal. "Ja vám verím!" revem..."Jeden, dva, tri," dodávam zmierene so všetkým a hop... skáčem "po hlave" do prázdna. Nie, nepadol som. Ani som si neublížil. Dopadol som do plachty, ktorú držali moji parťáci a moji parťáci plachtu udržali! A potom skočil ďalší parťák...a ... postupne všetci.
Po akcii, ktorú sme absolvovali minulý víkend, verím svojim parťákom, verím našim učiteľkách, verím našim vychovávateľkám, verím v sny... a verím, že Felix bude dobrá škola ;)
