Decká si hneď ráno povykladali na stoly všetky "svoje poklady" a vzrušene čakali, čo sa bude diať. "Dnes sa zahráme na minulosť, skúsime si priblížiť, ako to vyzeralo pred nežnou revolúciou, teda pred 17. novembrom, 1989, keď tu bol komunistický režim," začal som s nevinným úsmevom. "Spoločnosť vtedy fungovala trošku inak, tak začneme pravidlami, ktoré dnes budú platiť," oznámil som a súčasne s poslednými slovami som vzal do ruky kriedu a začal písať na tabuľu:
Je zakázané:
-hovoriť svoj vlastný názor, ak sa nezhoduje s názorom vedenia triedy
-spochybňovať pravdy, hlásané učiteľom, otázkami "prečo"
-vtipkovať o systéme v triede ako i o jej vedení
-opustiť bez dovolenia miesto (stoličku)
-hovoriť nahlas bez dovolenia
-piť a jesť bez dovolenia
-cestovať na západ(záchod) bez osobitného povolenia vystaveného vedením strany
-odlišovať sa
Sankcie:
-slabšie študijné a pracovné možnosti (vinník nebude mať možnosť robiť na počítači, alebo glóbuse, ale bude si musieť iba zapísať poznámky)...najľahšia sankcia
-zákaz cestovania na západ/záchod...trochu ťažšia sankcia
-väzenie 10 minút/rokov mlčania...ťažká sankcia
-uránové bane (opis textov z prírodovedy a vlastivedy)...najťažšia sankcia
...Pravidlá našej spoločnosti boli jasné, chystali sme sa začať. Rozdal som im teda úlohy, kto bude "bežný človek", kto "tajný" a kto "uniformovaný príslušní"k, kto "člen strany"...to dostal každý z nich na papieriku, takže navzájom svoje spoločenské zaradenie nepoznali...
- - -
"Začneme so znárodnením. To znamená, že odovzdáte všetky vaše hračky a sladkosti... a pridajte desiate a tiež malinovky, čo ste si dnes priniesli." Ktosi zašomral. Poslal som ho do väzenia.
Ktosi ďalší sa vypýtal na západ (teda vlastne som chcel povedať na záchod :o). Povolenie na vycestovanie sa vybavovalo zložito, musel totiž dokázať svoju bezúhonnosť (teda že zatiaľ nebol trestaný) a tiež musel pozháňať podpisy na svoju vízovú doložku.
Priebežne som sa informoval u "tajných", či niekto nerepce a nesťažuje sa, alebo či si nebodaj ktosi nerobí zo mňa vtipy. A ak áno...ak áno, potom som dotyčných neprispôsobivých jedincov poslal nemilosrdne do uránových baní.
Skončila hodina a ja som deckám rozdelil na desiatu staré suché rožky. Úplne zadarmo, prosím pekne.
Sám som si, spolu s niekoľkými "neproblematickými občanmi", zatiaľ sadol k znárodneným sladkostiam a desiatam (do Tuzexu) a začal si pochutnávať a hrať sa s hračkami.
Mal som to tušiť, keď som v triede objavil tento papierik. Malo mi docvaknúť, že útlak a nespravodlivosť nebudú tolerované donekonečna...
Ja som však bezstarostne opustil triedu a po mojom návrate...
...Otvoril som dvere a všetci do jedného stáli mlčky za nimi. Než som stihol akokoľvek zareagovať, ozvali sa jednohlasne: "Dávid, my už viac v triede komunizmus nechceme!" Pozeral som na "bežných ľudí", "tajných z ŠTB", ba aj na uniformovaného príslušníka verejnej bezpečnosti a nezmohol sa na slovo. Stáli tu všetci ako jeden. "Dávid, už stačilo, už to viac nechceme a tu, v našej triede, to nebude!" Prikývol som na znak súhlasu a decká nadšene kričali a výskali, vraj sláva a super a...
Je krátko po tretej. Opravujem nejaké päťminútovky, keď v tom vojde do triedy Terka. Pozdravím ju a opravujem ďalej. Chvíľu nič nevraví, napokon sa postaví kúsok od mojej katedry..." Dávid, čo by sa stalo, ak by sme dnes nespravili nežnú revolúciu?" "Pokračoval by som v hre až do konca vyučovania," odpovedám bez váhania. "Uf, tak to je dobre, že sme nakoniec prekonali strach a vzbúrili sa." Usmial som sa a prikývol. Zvrtla sa a zamierila si to ku dverám, zjavne spokojná, že sa vyhli tak krutému údelu. Chcel som za ňou ešte zakričať, že kto sa neodváži bojovať za svoju slobodu, nezaslúži si ju, no Terka už bola pri dverách a tak som jej len odkývol na pozdrav a ponoril sa späť do opravovania zošitov...
