Najskôr teda stručne k spomínanej hre. Deti boli rozdelené do menších skupín. Úlohou každej skupiny bolo za 2 minúty postaviť vežu z kociek cukru, pričom si museli rozdeliť úlohy v tíme nasledovným spôsobom: riaditeľ - riadi činnosť robotníkov, dáva slovné pokyny; robotník č.1 – má zaviazané oči, nesmie hovoriť a môže používať len jednu ruku – dominantnú (pravák – pravú / ľavák – ľavú); robotník č.2 – má zaviazané oči, nesmie hovoriť a na stavbu môže použiť len jednu aktivity nerozpráva ani iným spôsobom nekomunikuje s okolím, robí si stručné ruku - nedominantnú (pravák – ľavú / ľavák – pravú); pozorovateľ – píše poznámky o správaní a možných pocitoch jednotlivých účastníkov aktivity, všíma si dodržiavanie stanovených noriem.
Musím otvorene povedať, že som bol po skončení aktivity trošku sklamaný, nakoľko sa ani jednej skupine nepodarilo postaviť vežu tak, že by obaja robotníci navzájom spolupracovali. Ba naopak, každý sa snažil „pochlapiť“ a postaviť pokiaľ možno, čo najväčšiu vežu sám. Nebolo výnimkou, že sa dvaja robotníci z jednej skupiny naťahovali o jednotlivé kocky cukru : (
Keď hra skončila a deti pojedli všetok cukor :o), dlho som rozmýšľal. O pár dní neskôr som sa rozhodol skúsiť to ešte raz.
Deťom som nič nevravel a tak sa nachystali na bežnú hodinu čítania. Hodina prebiehala tak, ako zvyčajne. Teda až pokým som neprečítal nový text.
Labuť, šťuka a rak
Kde medzi druhmi chýba jednota,
tam končí sa každá robota,
miesto osohu len škoda z nej kuká.
Raz labuť, rak a šťuka
Odviezť chceli voz s ľahkým nákladom
A hneď sa spolu aj zapriahli doň.
Idú sa pretrhnúť, no voz nerúša sa,
Hoc mnoho síl tu netreba.
Lenže – labuť chce kdesi do neba,
Šťuka zas k vode a rak nazad kráča.
Kto vinný na tom, ťažko súdiť nám,
No ľahko zvedieť, že voz dodnes tam.
Neviem, či som vám to už spomínal, ale deti v mojej triede sú dosť bystré :o) a tak keď som sa ich spýtal, či im táto bájka neasociuje voľajakú situáciu z poslednej doby, chvíľu síce váhali, no vzápätí Zuzka tichučko podotkla, že to v tej bájke vyzerá rovnako, ako v našej triede minulý piatok :o). Keď sme potom skončili prácu s textom, zostalo nám ešte zopár minút do zvonenia a tak sme si opäť zvolili robotníkov a hor sa na druhý pokus o našu malú Babylonskú - cukrovú vežu. Tentokrát boli deti o čosi senzibilnejšie, pričom dávali väčší pozor na svojho spolupracovníka. Nebolo to nijako profesionálne a nešlo to vôbec ľahko, no i tak sa napokon podarilo postaviť jednu skromnú nesúrodú cukrovú vežičku, navlas podobnú tým vežičkám z minulého piatku. Na prvý pohľad sa teda žiadna extra zmena neudiala, no jeden rozdiel tu predsa len bol – vežička bola výsledkom citlivej spolupráce, nie presádzania vôle najsilnejšieho jedinca.
A aby som nezabudol, keď hra skončila, deti opäť pojedli všetok cukor :o)
Ps: Upozornenie - pri otváraní rozohrievačiek "Dostihy" a "Pohni zadkom" prosím o strpenie, trošku to trvá :o)
