Najskôr mi napadlo, že som možno prepálil nadpis, potom, že sa mi text blogu nevydaril. Napokon prišla strašná myšlienka: Dokážeme si predstaviť osobnosť kvalitného učiteľa a vcelku sa zhodnúť (rodičia aj učitelia), podobne si dokážeme predstaviť aj dobrého rodiča a zase sa ako tak zhodnúť, ale spoluprácu? To, že ja budem tým "báječným učiteľom", ktorý hľadá cesty k dieťaťu i rodičom, alebo naopak, budem "fajn rodičom", ktorý podporuje učiteľa, to si predstaviť nedokážeme.
Ak je to tak, potom sa najbližších päťdesiať rokov v školstve neudeje nič, čo by stálo za zmienku a ešte aj Viki a Veve (naše deti) budú krútiť hlavou nad tým, aké je to v škole u ich detí tragické a pani učiteľka to bude vidieť rovnako a tiež bude krútiť hlavou a lamentovať.
Teraz prichádza na rad logická otázka:
Ako, pre pána kráľa, môže zlepšenie vzťahov medzi rodičmi a učiteľom prispieť k obrode slovenského školstva?
Štandardný politik sa správa tak, ako volič píska. V tejto chvíli nemá žiaden politik dôvod riešiť situáciu v školstve. Áno, ak sa vyskytne nejaká mimoriadna udalosť, ako bol ten list učiteliek z východu, tak áno, ale komplexne, nie. Načo? Kým nebude kritická situácia v slovenskom školstve zaujímať dostatočný počet voličov, nebude zaujímať ani politikov...
Len sa chcem spýtať, milí učitelia a rodičia. Je pre vás, prijateľná predstava, že aktuálna situácia v našom školstve zostane aktuálnou ešte najbližších päťdesiat rokov? Lebo pre mňa, nie!
...prosím, napíšte mi, že som minule naozaj iba prepálil ten nadpis, ja nechcem, aby moje vnúčatá chodili do školy s rovnakými bolesťami brucha, ako moje deti...
