Po takto zdrvujúcom zistení som sa rozhodol aspoň trošku zmierniť tento fakt rôznymi piesňami (vždy som bol totiž zástancom teórie, že deti sa najviac naučia vtedy, keď sa v škole dobre bavia). K učivám, kde bolo potrebné memorovať nejaké poznatky, som si postupne skladal piesne a tie som spieval s mojimi malými (m)učeníkmi. Bolo to vcelku zábavné a pravdepodobne aj celkom účinné, súdiac podľa počtu detí, ktoré sa dostali z mojej triedy na osemročné gymnáziá.
Nedávno som prišiel domov a počujem Viki, ako si nahlas opakuje vybrané slová po "B". Nadšene jej strkám do ruky naše triedne CD, kde je okrem iného aj hitovka "The song of the Vybrané slová". Viki len pokrúti hlavou a povie: "Ocko, to nejde." Nechápavo na ňu pozerám. "O čom to hovorí?!? Veď jej neponúkam ťahák, iba jej to chcem trošku uľahčiť.." Hľadím na ňu očakávajúc nejaké vysvetenie. "Ocko, nemôžem sa to naučiť z tvojej pesničky, lebo ty to máš v zlom poradí. My to musíme vedieť presne v tom poradí, ako je to v učebnici..."
Sklamane odchádzam... "Hm, tak tomu vravím reforma školstva..."
