Miro Jaroš, 14.marec 1978, Žilina. Vyrastal v Tepličke nad Váhom, v súčasnosti žije a pracuje v Bratislave. Od malička veľmi rád spieval a tancoval. Po skončení strednej školy odišiel do Veľkej Británie, kde viac ako dva roky pracoval a najmä sa učil po anglicky. Krátko po jeho návrate domov sme s kamarátmi založili skupinu ON THE WAY. Neskôr sa však táto formácia rozpadla a Miro sa stal sólovým spevákom chlapčenskej popovej skupiny R.A.Y.S. zo Žiliny. Nakoľko sa im nepodarilo získať zmluvu so žiadnym nahrávacím štúdiom, nasledoval jeho odchod do Izraela. Tam ostal ďalšie štyri roky. Na Slovensko sa vrátil až v roku 2004, a to len kvôli súťaži Slovensko hľadá Superstar, v ktorej videl príležitosť zviditeľniť vlastnú hudbu a nahrať vytúžené CD. V súčasnosti sa naplno venuje spievaniu a hudbe, ale nájde si čas aj na tanec a moderovanie.
Chcel by som s Vami spraviť niekedy rozhovor, čo vy na to?
Môžeme tu a teraz.
Vtipné. Ale vážne. Kedy?
Ja som pripravený..
(Kresba Veve Králička)
Ok. Tak budem improvizovať, to mi ide i tak najlepšie.
(smiech)
Kto ste?
Chalan, čo má rád život, hudbu a ľudí.
V súťaži SuperStar ste pôsobili ako veselý blázon. Ste taký aj v skutočnom živote?
Určite nie! V skutočnom živote som omnoho väčší blázon (smiech).
(Kresba Katka Jelínková)
Ozaj, prečo ste sa vlastne hlásili do tej súťaže?
Išlo mi len o jednu vec. Dostať zmluvu na nahratie vlastného albumu. A to sa podarilo.
Už je to pár rokov, čo ste spievali „Boro, Boro“. Moc som toho o Vás za ten čas nepočul. Čo ste v tom čase robili?
Tvoril som vlastnú hudbu i texty. Nahral som tri albumy. Robil som a vlastne aj teraz robím to, čo som vždy robiť chcel.
(Zdroj: http://facebook.com/mirojarosmusic)
Nebojíte sa, že sa z Vás stane priemerný slovenský muzikant bez iskry? Skrátka sa raz zobudíte a nebude o čom a tak len napíšete "nejaký" text a pridáte "nejakú" hudbu?
Ako, že by sa zo mňa stal Zombie? (smiech) Bojím, ale vybral som si, a keďže som optimista, tak si vravím, že bude stále o čom! A basta (smiech).
Keď som bol mladší, venoval som sa naplno šermu. Raz som si našiel na pravej ruke hrčku a okamžite som zauvažoval, čo by som robil, ak by to bola rakovina a ja by som o tú ruku prišiel. Čo by ste robili, keby ste nemohli spievať?
Práve teraz prežívam čosi podobné. Na hlasivkách mi našli uzlíky a ja budem musieť ísť na operáciu, ktorá sa nemusí podariť. Neviem, čo by som robil, ak by som prišiel o hlas. Radšej zostanem aj v tomto prípade optimistom.
(Zdroj: facebook.com/mirojarosmusic)
Čo Vás motivuje viac. Úspech, alebo neúspech?
Úspech poteší a povzbudí ego, neúspech zase naštve do tej miery, že ma nakopne, aby "som to dal". Kokso, cítim sa ako na spovedi (smiech).
Keď som Vás prvýkrát stretol, napadlo mi: „Ty kokso, veď toto je celkom obyčajný chalan, nevykazujúci žiadne známky hviezdnych manierov. Nie je istá dávka extravagancie nutnou podmienkou úspechu v showbise?
Nie je to potrebné. Sú mnohí, ktorí to nepotrebujú. Keď som bol mladší a žil som v Izraeli extravagancia patrila k tomu, bol to akýsi "štýl". Dnes mam o pár rokov viac a výstrelky používam len na niektorých akciách. Maniere mi vadia u iných a preto si dávam pozor, aby som ich nemal.
(Kresba Viki Králička)
Tridsiatka na krku, cítite sa tak?
Nieeee, skôr taký večný "zasran", aj keď telo sa oklamať nedá (smiech).
Mnooooo a keď už som začal o tej tridsiatke, to je predsa taký zrelý vek :) Neuvažovali ste o založení rodiny?
Uvažoval.
To vážne?
Nie dosť vážne, aby som to aj zrealizoval (smiech).
Rozmýšlali ste niekedy o smrti?
Nedávno mi zomrel otec, tak vtedy, ale niekedy stačí, keď sme na cestách s kapelou a vidím niektorých vodičov, ako jazdia. To ma dokáže fakt vytočiť. Toľko zbytočných nehôd, veď to človek vidí každý deň v správach...
Aj ja som rozmýšlal, hlavne v čase, keď som pracoval v nemocnici..
(Foto M.Sokirka)
Venovali ste sa niekedy práci s mládežou?
Nie celkom. Chodil som na návštevy do centra pre týrané deti. Niekedy len tak, inokedy sme si čítali. Vydražili sme aj moje superstarovské nohavice a výťažok putoval do tohto zariadenia.
Prečo ste tam vlastne chodili?
Zo súkromných dôvodov. Moja sestra tam chodila už dlhšiu dobu a raz ma vzala so sebou, centrum je len 2 km od našej dediny. Vozili sme decká na bicykloch, nosil som im cédečka.
(Zdroj: facebook.com/mirojarosmusic)
Myslíte, že ste sa pri tých návštevách niečo naučili?
Vždy som bol empatický človek, chodil som odtiaľ domov s dobrým pocitom, že som tým deťom dal aspoň nádej na vieru v lepší život, až raz vyrastú. Naučil som sa, že vždy sa dá nejako pomôcť.
Myslíte, že ak niekto robí vo svojom voľnom čase aktivity pre decká, má takáto aktivita prínos aj pre neho samého (nemyslím tým dobrý pocit) ale skôr čo si v zmysle získania organizačných a komunikačných schopností a tak.
Neviem na toto odpovedať. Ja som sa takéto veci naučil pri manažovaní svojich vlastných hudobných aktivít. Ale možné to je.
(Zdroj: facebook.com/mirojarosmusic)
Vy ste sa teda veci, ktoré momentálne potrebujete, naučili až v praxi?
Určite áno.
Koľko z toho, čomu sa momentálne venujete zvládate vďaka poznatkom zo školy a koľko vďaka zručnostiam získaným v praxi?
V škole som sa naučil marketing, lenže iba teoreticky. Takže z toho sa dá veľa vecí aplikovať do moje práce, ale až praxou človek dospeje k tomu, že si mnohé veci zo školy treba prispôsobiť.
(Kresba Anička Jelínková)
Čo vlastne momentálne robíte?
Teraz riešim vianočný song a zistil som, že v auguste to jednoducho nejde. Včera sme točili klip k pesničke: „Na pokraji síl“, ktorý som naspieval s Dominikou Mirgovou.
Prečo ste prijali ponuku byť jednou z osobností, podporujúcou národný projekt KomPrax?
Lebo mládeži sa treba venovať a keď už to nemám čas robiť, aspoň takto podporím tých, ktorí ten čas majú.
Ste šťastný?
Som.
Vďaka za rozhovor.
Ps: Rozhovor bol autorizovaný a Miro Jaroš v prepise nič nezmenil.
