Každé ráno pred vyučkom, si s deckami sadneme na pár minút v našej „triednej džungli“ na koberec. Ak sa niekomu stalo čosi, čo stojí za reč, povie to. Nič prehnane oficiálne, zvyčajne sa pri tom trochu pojašíme a tiež nechýba smiech...
„Moja mama dnes zabudla odbočiť z diaľnice a Dávid, vieš ako zahrešila...“ Nestihol som krpca zastaviť a tak sme sa vzápätí všetci dozvedeli, ako :o) Ozval sa smiech a ktosi sa spýtal, prečo po nich nekričím, ak nie sú ticho...
(Jednou z vecí, ktoré sú, podľa mňa, pri (m)učení dôležité, je byť pravdivým a skutočným...byť človekom z mäsa a kostí, so smiechom a radosťou, s bolesťami a starosťami)...
Vysvetlil som im teda pravdivo, že v čase, keď som bol žiakom základnej školy, mal som pani učiteľku, ktorá po mne veľmi kričala. „Ale prečo po tebe kričala?“ zaujímali sa hneď niekoľkí. Teraz som na chvíľu zaváhal. Po chvíli mlčania som sa ozval: „Neučil som sa moc dobre a raz, keď som sa naháňal po triede, dala mi poznámku na päť riadkov.“ Znovu som stíchol, v hlave sa mi vyrojilo množstvo spomienok. Decká čakali, čo bude nasledovať. „Naši sa vtedy dosť hádali a nemali na mňa čas, tak som žiacku schoval pod matrac a tri týždne som ju nepriniesol do školy. Pani učiteľka na mňa kričala čím ďalej, tým viac a nakoniec ma zobrala von z triedy a zbila ma. Ešte v ten deň predvolala mojich rodičov a povedala im, že som veľmi hlúpy, ale vraj, nech si z toho nič nerobia, lebo naša spoločnosť potrebuje aj murárov. No a naši sa potom rozviedli...a to je asi tak všetko...“ V triede sa rozhostilo úplné ticho. Na niektorých tvárach som videl hnev, na iných smútok, dokonca som mal pocit, že temer slzy (popravde, tiež mi veľa nechýbalo...). Chvíľu to trvalo, než sa konečne ktosi ozval...“Aha, takže ty nechceš byť, ako ona?“ A ktosi ďalší... „Ty vlastne chceš byť taký učiteľ, akého by si chcel mať, kým si bol dieťa...“ V tej chvíli som pocítil, že sa všetci tí malí prďoláci nachvíľu vcítili do malého Dávidka, ktorý bol pred temer štvrťstoročím tým, kým sú v tejto chvíli oni ... a teraz...teraz stoja za mnou s oddaným výrazom v tvári, ktorý vraví: "Jeden za všetkých, ..."
V čase, keď som začínal svoju (m)učiteľskú kariéru, vyslal ma zamestnávateľ na akési všeobecné školenie pre začínajúcich učiteľov, kde mimo iného odznelo... „Dobrý učiteľ by mal nechať svoje súkromie doma a v žiadnom prípade ho nenosiť do školy...“
...hm, možno teda nie som dobrým učiteľom... ale zato denne v triede zažívam priateľstvo na život a na smrť...čo viac by si človek mohol priať...
...venované 2.A s úctou, priateľstvom a vierou, že raz dokážem splatiť svoj dlh...
