Odrazu sa jedna z dám zosunula na zem. Druhá na moment stuhla. V zápätí si duchaprítomne kľakla a položila hlavu ležiacej na svoje kolená. Blondína priskočila, šikovne zodvihla pani nohy, oprela ich o seba a jednou rukou ich pridŕžala. Druhou rukou vytiahla z vrecka mobil a roztrasene začala vyťukávať akési číslo. Zvláštne, teraz naňho pôsobila celkom inak. Naskočila zelená. Vyštartoval ako prvý.
Opäť červená. Tentokrát upútal jeho pozornosť predajca Nota Bene. Bol usmievavý a vtipne naznačoval spoza zatvorených okien vodičom stojacich áut, či nemajú záujem o kúpu časopisu. Jeden kúpil. Ďalší dvaja iba otvorili okno a vystrčili ruku s prebytočnými drobákmi, pričom podávaný časopis odmietli pokrútením hlavy. Predajca slušne poďakoval a zaprial krásny deň. Potom rýchlym krokom opustil cestu a bolo na čase, lebo autá sa v nasledujúcej chvíli hromadne rozbehli.
Ešte jeden semafor. Za ním bolo treba odbočiť doprava, potom kúsok po hlavnej a hneď zabočiť vľavo...Dobrých sto metrov vpredu sa stala havárka. Nejaký chmuľo vybehol z vedľajšej cesty a napakoval to do auta, ktoré išlo po hlavnej. Chcel sa spýtať, či netreba pomôcť a tak zastal a otvoril okno. Poškodený vodič kráčal smerom k vinníkovi. Nenadával a tváril sa pokojne. „Veľmi ma to mrzí,“ ozval sa nešťastne vinník. Na viac sa nezmohol. „Sú to len plechy. Mám v aute dve deti, hlavne, že sa im nič nestalo.“ Obaja sa usmiali a začali zmätene hľadať papiere potrebné na nahlásenie poistnej udalosti. Opäť sa rozbehol a nechal ich múdrosť zaniknúť v spätnom zrkadle...
Páči sa mi, keď si ľudia navzájom pomáhajú a tiež, keď sú veselí...ale hlavne, keď chápu, že to jediné dôležité, je ľudský život...
