Je piatok večer. Deti už spia a Baška kdesi odbehla...
Prišla nečakane a ja som ju pustil dnu. Viem, nemal by som, ale ... vlastne sa ma ani nepýtala. Smrť sa nikdy nič nepýta, len prináša mnoho otázok, ktoré si pri stretnutí s ňou kladieme.
Sedíme na balkóne. Veď viete, taký ten plastový záhradný nábytok, žiaden luxus, no my sme spokojní. S úžasom na ňu potichu hľadím. Odrazu mi hlavou preletí obraz vychudnutej kostnatej stareny a kútiky mojich úst sa roztiahnu do širokého úsmevu. Všimla si to. „Tá predstava nie je až taká nezmyselná, ako sa ti teraz zdá. Obrazy vecí okolo teba sú výsledkom tvojho vnímania sveta. Vidíš tú pani oproti na balkóne?“ spýtala sa a jemnou bielou pažou ukázala tým smerom. Keď to pani videla, s hrôzou a hrmotom ušla do kuchyne. „Vidí tu hrôzostrašnú starenu, ktorá jej pripomína smrť. A tá odporne kostnatá, zošuverená ruka ukazovala priamo na ňu, brrrr.“ Usmiala sa.
Chystala sa odísť. Spýtavo na ňu hľadím... „Nie, ešte nie. Ale raz...raz po teba prídem, vraveli jej pokojné oči. „Ja len...“ Objala ma a ja som pocítil jej dokonalosť. V tej chvíli sa vo mne ozvala nesmierna túžba zbaviť sa hlúpych obmedzení, túžba byť premknutý skutočným poznaním, túžba zažiť dokonalú lásku, túžba pocítiť Jeho dokonalosť, túžba stretnúť sa s tými, ktorým už patria hviezdy...
"Ja viem," zašepkala, "ale dnes ešte nie..."
