Cesta tam prebehla bez komplikácií, ak teda nerátam to, že Veri trochu opľula Viki a tá ju na revanš tak, kamarátsky vyťahala za vlasy. Cestou späť sme značne zosilnili rádio, naivne sa domnievajúc, že ním aspoň z časti prekryjeme hluk prichádzajúci zo zadnej časti kabíny. V tejto atmosfére rodinnej pohody ma na Jaskovom rade, neďaleko Hlavnej vlakovej stanice, odrazu upútala obrovská, možno 5 metrov vysoká, kopa vecí po pravej strane. Ozvala sa vrodená zvedavosť a zastal som. Na kraji kopy sedela malá, zhrbená postava. Chvíľu som zaváhal, no napokon som sa vybral priamo k nej. Neviem, prečo má človek v podobnej situácii taký zvláštny, zvierajúci pocit v žalúdku, akoby robil niečo zlé, niečo, za čo sa má hanbiť. Očakával som blázna, či pijana. Vytiahol som z peňaženky peniaze, s úmyslom darovať ich. Čo ma však prekvapilo, bol pomerne bystrý pohľad postaršej ženy, a vzápätí dokonca odmietnutie peňazí. Nakoniec som ženu presvedčil so slovami, že nám učiteľom zvyšovali predsa plat, a teda že peniaze mi ostali a nie je už na svete takej veci, na ktorú by som ich utratil. Verte, či neverte o necelý týždeň sa situácia zopakovala. Opäť musíme ísť podvečer na romantickú jazdu vo štvorici. No tentokrát nezaváham a cestou späť idem na istotu. Automaticky vyhadzujem blinker a rozhodným krokom sa uberám k známej zhrbenej postavičke. Napriek týždennej absencii v našich „rodinných soire“ som bol ihneď zaradený. Opäť odmietanie, ktoré ukončila až moja informácia, že ide ešte o peniaze zostavšie po zvyšovaní platov. Keď som odchádzal, zarazila ma otázkou : „Neviete, kde by sa dal zohnať karavan ?“ Zostal som zarazane stáť. Nevedel som, čo na to povedať.
Odvtedy ubehlo pár dní a vzhľadom na to, že zatiaľ žiadny ďalší nočný výpad nebol, trochu som na všetko pozabudol. Včera som si však pri pozeraní futbalu v televízii uvedomil, ako veľmi vonku leje a uvažoval som, ako musí byť tam vonku tomu, kto nemá kam ísť. K tomu všetkému ma napadá jeden článok z Biblie, v ktorom Abrahám so Sárou doma odpočívajú. Odrazu sa niekto zjaví vo dverách. Abrahám, vyskočí a začne náhodným okoloidúcim slúžiť. Nie preto, že by chcel odmenu. Iba vidí, že to je skrátka potrebné. A to je asi dôvod, prečo som sa rozhodol zverejniť tento zážitok. Budem šťastný, ak sa mi podarí prehovoriť čo i len jediného z vás, aby ste tej žene pomohli (Možno by bolo vtipné a bizarné zároveň, dohodnúť sa, že pri prispievaní zvolíme heslo „Karavan“: ). Viem, že tie peniaze jej asi nepomôžu na získanie bývania, možno ich dokonca prepije. Ale to je jej príbeh. Môj príbeh je, že pokiaľ tam bude a ja pôjdem okolo, zastavím a prispejem jej na kúpu karavanu. Mimochodom, ak by ste prosím o nejakom karavane vedeli, neváhajte a dajte jej vedieť. Čaká na to. Nemyslím, že by nás na Vianoce mal hriať príjemný pocit práve z nových príbehov „Andersenovho dievčatka so zápalkami“...
