"Ja som si totiž veľmi smradľavo uprdol," kričí za ňou chlapec a my ostatní učitelia, stojaci opodiaľ ideme po tejto hláške do kolien :o)))
"Pán učiteľ, mne je zle." hlási mi ktosi, keď vychádzame zo skanzenu. "Z čoho?" pýtam sa. "No, ten ujo bača nám rozprával, že keď prišli voľakedy valasi pásť ovce, museli si nad nejakým ohňom navoňať košeľu, to akože pre šťastie a potom to vraj tri mesiace nedali zo seba dolu, aby si neprivolali smolu..."
Zvláštne. Voľakedy ľudí potulujúcich sa na hraniciach zastrelili. A dnes...časy sa menia...chvalabohu...
Riešime s kolegyňami problémového chlapca. Nejako nezvládol pocit, že v súťaži nevyhral cenu, ktorú si vybral. Následne sa zbalil a chcel odísť peši domov, chmulino. Práve, keď je naša debata najvážnejšia, ozve sa z mojej izby Veri (to je moja dcéra, pre tých, čo by náhodou ešte nepoznali náš rodinný klan :o): "Ocino! Tá záchodová doska už je zase hore!!!"
(Inak toto mi pripravila ako prekvapenie nad jedáleň :o)
Na lanovke bola riadna kosa... "Už budeme konečne dole," hlási spolusediaci na lanovke. "Už vidím ten starý kamelot" (asi mal na mysli starý kameňolom :o)
"Pán učiteľ, ja by som sa chcela zase zraziť s Terkou," "Čo?" pozerám na Maťku ako Puk. "Mnooooo, veď viete, pri baseballe"...(Hrali sme dosť často baseball, samozrejme so zjednodušenými pravidlami a tieto dve dievčence predviedli scénku ako z profesionálneho zápasu, keď jedna z nich letela niekoľko metrov vzduchom s natiahnutou rukou s loptičkou v snahe vyautovať súperovu pálkarku a pálkarka letela z opačnej strany nohami smerom dopredu, lebo chcela udržať métu. Nasledoval obrovský náraz a dohadovanie, kto vlastne prvý dosiahol spomínanú métu. Sranda, čo všetko také deti osloví :o)))
Vyrážame na nočný pochod. Nie, nie, žiadne strašenie, úloha znie nájsť poklad. Asi sme im ale zabudli povedať, že pokladom sú jogurty a jablká, ktoré nezjedli predošlý deň na desiatu :o) Ráno, po nočnom pochode rozospato vstávam a chystám Veruške veci na oblečenie. "Toto ale nemyslíš vážne!" Prekvapene na ňu hľadím s otázkou v očiach. Následne sa dozvedám, že tamtie tepláky sa vôbec nehodia k tomu tričku a tieto spodné gaťky sa môžu používať len na športovanie, lebo je k nim špeciálna športová podprdka :o)
Na výlete sa s Veruškou trošku zhovárame. Postupne preberáme všetkých členov rodiny, kto je koho manžel, kto je rodič, kto starý rodič. Dostávame sa k mojim rodičom. Naši sa rozviedli, keď som mal desať. Otec sa neskôr znova oženil, ale mamka zostala sama:( . "Dedulo má Ivetku, ale koho má babča?" vraví to krpaté stvorenie kráčajúce vedľa mňa. Chvíľu ticho ide a rozmýšľa. Napokon posmutnie a potichučky sa ozve: "Babča zostala sama..."
...
A je tu posledný deň našej školy v prírode. Vychádzam z "WéCka". "Ocko, dúfam, že si nezabudol. "Do čerta, doska" pomyslím si a v okamihu bežím späť, kde zostávam na moment ako primrazený. Hľadím na dosku, ktorá je sklopená presne podľa predstáv našej Verušky (a zrejme aj niekoľkých ďalších miliónov žien z celého sveta :o), pričom si vôbec nevybavujem chvíľu, kedy som tú dosku vrátil dole :o)))
