O pár rokov už Viki bez problémov naskákala aj niekoľko stovák....Občas sme si na spomínané ihrisko priniesli basketbalku a pomedzi skákanie aj hádzali. A tiež futbalku, ale futbal jej moc nešiel :) Dobre, zahrali sme si aj "zvieraciu nahánku", ale to iba tak, relaxačne.
„Ocko, dnes nám učiteľka hovorila, aké známky nám dá z telesnej. Vraj som medzi jednotkou a dvojkou,“ oznámila Viki. Zasmial som sa, lebo mi to prišlo ako vtip. „Ocko, nesmej sa, ja nechcem mať dvojku z telesnej! A ešte k tomu možno sólovú.“ Neveriacky som počúval dievča, ktoré od šiestich rokov mordujem trikrát týždenne v telocvični, dievča, ktorému na stene visí kopa medailí z domácich i zahraničných turnajov, dievča, ktoré v tridsaťpäť stupňovom horku, počas letných prázdnin behalo okolo „Kuchajdy“ a posilovalo a skákalo na švihadle.. “A to som na tom ešte dobre," zakončila, "niektorí budú mať aj horšie známky...jednej spolužiačke povedala, že bude mať štvorku..“
So záujmom som sa začal vypytovať. Zabudla niekedy počas polroku úbor a necvičila? Nie. Ulievala sa? Nie. Odmietla cvičiť? Nie. Pýtam sa teda, či pozná dôvod. Áno. Aký je ten dôvod? Robili nejaké testy, behy, skoky a tak. Vraj bola vo väčšine medzi tými lepšími, len dvanásťminútovka jej moc nevyšla a bola v strede, teda priemer. Ona nie je na dlhé trate. Viem, aj ja som býval skôr šprintér...
Nikdy som nemal rád žehlenie známok rodičmi (Ani ako učiteľ, ani ako rodič). Také to, akože snaživý rodič príde do školy a pritakáva horlivo učiteľovi a podlizuje sa mu, alebo mu hrozí, alebo čo ja viem čo, aby sa ten zľutoval/zľakol a prilepšil dieťaťu známku. Nie, neplánujem ísť do školy a riešiť to. Známky sú podľa mňa jeden veľký nezmysel a nemajú žiadnu výpovednú hodnotu o kvalite vedomostí, či dokonca o dieťati ako takom...len ma trochu mrzí, ak od dieťaťa, ktoré od malička až doteraz milovalo pohyb a rozličné športy, počujem vetu:
"...neznášam telesnú výchovu..."
