Bratislava, 20.11.2011, Svetový pohár v šerme...
Hala bola plná upotených mladých ľudí. Behali, skákali, naťahovali sa. Niektorí mali v ušiach slúchadlá a neprítomne hľadeli v snahe koncentrovať sa. Áno, aj ja som takto vyzeral pred mnohými rokmi, keď som sa chystal na preteky. Teraz som rozhodcom. Nie je to ľahká úloha, ale nesťažujem sa. Vzal som si rozpis skupiny a chystal sa odísť k planši, keď čosi narušilo klasický obraz haly, aký som poznal...
Mal tridsať, možno tridsať päť. Zúrivo kričal a snažil sa strhnúť Tureckú a Izraelskú vlajku. Ktosi vravel, že ich aj opľul. Šermiari okolo mňa nervózne čakali. Bol čas ísť na planš, ale nemohol som odísť. Prihovoril som sa mu. Vravel, že je zo Sýrie, že je to hanba, vyvesiť vlajky takých zločincov, že aj on voľakedy šermoval, že je už dlhšie na Slovensku, že...tiahlo z neho. Všimol som si, že nás niekto začal fotiť. Hovoril som mu, že mne sa skôr zdá hanbou, chovať sa takto k štátnym symbolom. Nepočúval ma a hovoril si svoje. Ktosi ho vzal a vyviedol von.
Prišiel za mnou český tréner, vraj majú strach z nejakého atentátu. Potom prišiel ukrajinský rozhodca, vraj videl toho muža, ako si vonku nasadil kapucu a znovu nepozorovane vošiel do haly. Prišla polícia. Našli ho a zatkli. Celý deň som rozhodoval a večer išiel domov za svojou ženou a deťmi...
Ps:
...škoda, že ľudia nevidia krásu zamrznutých ruží...
