Okamžite som si spomenul na mojich prďolákov..."Dávid, dnes bola na slovenčine strašná nuda," počujem hlasy mojich bývalých žiakov :) "Áno, lebo sme opakovali na polročnú písomku a chcem, aby ste ju dobre napísali."
Viete, v škole som bol blázon. Veci, ktoré som občas podnikal, hraničili so zdravým rozumom. Ako vtedy, keď som prišiel prezlečený za bezdomovca, alebo keď som im písal ráno mail a nechal sa zatnúť, nečinne sa prizeral, ako sa bijú, ostrihal sa pred ich očami, rozdával im vysvedčenia, snažil sa im ukázať, prečo viac netúžim po komunizme...a bolo toho omnoho viac. Takmer denne kopa srandy a zážitkov. A predsa boli hodiny, keď s kyslou tvárou zhodnotili: "Dávid, dnes to bola nuda." A ja som im dal za pravdu, ba dokonca som sa priznal, že aj pre mňa, no niekedy sú aj také hodiny potrebné.
Počas spikerského vstupu v Žiline som zase raz trochu poblbol. Kričali sme, spievali, aj kostru som oprášil. Keď som skončil, sadol som si medzi decká. Boli rozbláznené a tak som šťuchol asi osemročnú slečnu, jednu z respondentiek môjho malého úvodného dotazníku. Štrbavo sa na mňa zazubila a oznámila, že to bola sranda a páčilo sa. "A naozaj sa nikdy v škole nenudíte?" opáčil som. "Nooooo, občas aj hej."
...či je možné, aby sa deti v škole iba zabávali a nikdy sa nenudili, to neviem, lebo mne sa tento jav nepodarilo dosiahnuť, no tak nejako cítim, že by sme mali viesť deti k tomu, aby dokázali bez strachu povedať pravdu...i keď je tá pravda možno niekedy nepríjemná...
