Necelých tristo metrov odtiaľ sedí starenka, oblečená v dedinských šatách, pripomínajúcich niekdajšie kroje našich starých mám. Bieda ju zjavne pritlačila a tak vzala, čo doma v záhradke našla a vyrazila na skusy do veľkého sveta. Teraz sedí neďaleko Tesca, pred sebou má rozprestretý obrúsok a na ňom tri malé nádoby obsahujúce chren (po 60 sk : ) a hádam pol kila orechov (cenu si nepamätám : ). Ľudia okolo nej nevšímavo prechádzajú. Ona iba ticho sedí a tak trochu zahanbene čaká. Vtom sa pri nej zjavil dlhovlasý zarastený mladík v starších, značne ošúchaných, „kraťasoch“. „Dobrý deň, to je chren?“ spýtal sa a vzápätí sa musel pousmiať, nad nechcene utvoreným infantilným rýmom. Vlastne sa pýtal len tak, lebo by kúpil čokoľvek. Chcel iba pomôcť. V kostole nebol už veľmi dávno (akosi to s dvoma malými detičkami nevychádzalo : ), no denne sa snažil , aby jeho činy boli modlitbou. Starenka pookriala. „Ak by ste chceli, môžete aj ochutnať.“ A už sa k nemu naťahuje zvráskavená ruka, pokrútená vekom i reumou, podávajúc mu lyžičku. „Ďakujem, poprosím teda jeden .“ Vytiahol peňaženku, zaplatil a odišiel. Starenka za ním ešte hodnú chvíľu vďačne hľadela.
